Môžeš, milý čitateľ, môžeš pátrať, môžeš skúmať, môžeš loviť vo svojej pamäti, hľadať v análoch, no nenájdeš v našej slovenskej histórii človeka o ktorom by sa toľko rozprávalo, spomínalo, vymyslelo a napísalo povestí, literárnych diel, hudobných i divadelných opusov. A veru, nenájdeš u nás ani človeka, ktorý by nevedel kto to bol terchovský rodák – junák – Jurko Jánošík.
Naše malé Slovensko so svojim neveľkým počtom obyvateľov má až zarážajúco veľa významných a slávnych osobností, ktoré vo svojej dobe vysoko vynikali nad ostatnými. Boli známe vo svete, hoci niekedy si ich prisvojovali naši najbližší susedia.
Boli to osobnosti vedy, kultúry, vynálezcovia i básnici ale… ale meno Juraja Jánošíka – mladého chlapca z Terchovej bolo a je oveľa známejšie. On sa stal nielen vo svojej dobe, ale aj v generáciách po ňom až do dnešných čias symbolom, príkladom, vzorom.
Neprajníci hovoria: „Veď čože už len môže odkázať svetu človek ktorý sa dožil ledva 25 rokov?“ Čím to je, že práve on sa tak hlboko vryl do sŕdc slovenského ľudu, čím to, že toľko povestí sa o ňom dochovalo?
Odbočme trochu a povedzme, čo je to vlastne povesť.
Vo svojej podstate je to vlastne historické jadro čo ako malé, obotkané pradivom domyslených i vymyslených skutočností.
Tieto domýšľačky ale nikdy neboli samoúčelné. Každý tvorca povestí, od najstarších čias, vkladal do ich mozaiky kamienky obrazu svojej doby, obrazu toho, ako si to predstavoval on, ako a čo by chcel podľa neho zlepšiť a napraviť, vytvoriť príklad pre nasledovné generácie.
Tieto svoje predstavy vkladal do úst, do konania a činov historických osobností, v našom prípade do osobnosti Juraja Jánošíka.
Sám Jánošík prišiel na to, že strádajúcemu, chudobnému poddanskému ľudu je treba dať niečo, čo mu bude dávať silu po mnohé generácie, že tento ľud potrebuje príklad, návod, učebnicu boja proti nespravodlivosti, proti pánom za právo a spravodlivosť.
Sám Jánošík teda, ako prvý, začal vymýšľať povesti o sebe. Veď veru nie preto, aby budoval svoju slávu, ale zdalo sa mu, že možno práve týmto spôsobom vyrieši a pozdvihne národné povedomie, prebudí a podnieti oslobodzovací boj poddaných a aj keď už tu on nebude – povesti zostanú.
Nemal čas tieto povesti napísať. Rozprával ich preto často v poddanských chalúpkach za trblietavého svetla smolných fakieľ počas dlhých zimných večerov, vediac, že sa tieto budú ústnym podaním ďalej rozširovať.
Tam kdesi vznikla história povestí o Jánošíkovi. Šikovní dedinskí mudráci a písmaci stavali na tomto základe, pokračovali v tradícii, ktorej základy postavil Jurko Jánošík.
Tak ako povesti o Jánošíkovi vznikali v minulosti, vznikajú aj teraz, a určite vzniknú aj ďalšie a ďalšie pre zábavu čitateľov, ale hlavne pre ich poučenie.