O pôvode druhov

Na staroslávnej Trnavskej univerzite je to ako v úli. Študenti horúčkovito spracúvajú témy svojich polročných prác, veď cvalom sa blíži termín exámenov. Tam budú musieť obhajovať svoje písomne spracované témy pred suitou spektabilít a honorábilít.

Študent Jurko Jánošík si vybral ťažkú tému. Doposiaľ nespracovanú, tému evolučnú, tému O vývoji a pôvode druhov. Ako to už bolo u neho zvykom, zahryzol sa do práce s jemu vlastnou buldočou zaťatosťou v snahe obhájiť svoju povesť premianta. Využíval všetky svoje encyklopedické znalosti z rôznych vedných odborov – anatómie, morfológie, paleontológie atď. a po nociach neustále pribúdali stránky novej, doteraz nevídanej vedeckej práce. Nie, nemala to byť len povinná študentská niekoľko stránková práca aké sa vyžadovali od študentov jeho ročníka. Neustále sa zväčšujúci stoh brkom písaných stránok dával tušiť že z „jeho dielne“ vychádza znovu nevídaný skvost na vedeckom nebi. Nakoniec, také boli všetky jeho doterajšie práce.

Rozprávalo sa o tom už nielen v študentských kruhoch, ale aj medzi slovutným profesorským zborom, dokonca aj medzi počestnými trnavskými mešťanmi.

Úplne nová, skromne Jurkom nazvaná „Evolučná teória o pôvode druhov“ sa začína rysovať. Hľa, nastupuje nový Galileo Galilei, nový Koperník, prevratné dielo sa utešene rozrastá. Spolužiaci sú síce pyšní  že majú vo svojom strede tak významného mladého vedca, ale na druhej strane – ľudská závisť je nekonečná, nekonečná je i študentská recesia, skrátka, jeho druhovia snažia sa  mu trochu zraziť hrebienok.

Nebudeme tu nosiť drevo do lesa, nebudeme popisovať všetky aspekty Jurkovej teórie o pôvode druhov, veď dnes je to už každému školákovi dôverne známe. Sústreďme sa skôr na študentský život tých čias.

Jurkova práca, čítajúca niekoľko sto strán je už prakticky dokončená. Ostáva už len napísať zhrnutie, záverečnú kapitolu diela – písaného samozrejme vo vtedy obligátnej latinčine.

Jurko Jánošík teda sadá za pracovný stôl, orezáva husacie brká, napĺňa kalamár, chystá sa urobiť záverečnú bodku. V povznesenej nálade, aj trochu pyšný na svoju prácu máča brko v atramente a zrazu…

Zrazu sa to stalo. Jeho podgurážení spolužiaci, vracajúci sa z jednej z vychýrených trnavských krčmičiek, vyťahujú z požiarnej zbrojnice staručkú hasičskú striekačku, hotujú sa vyviesť plánované pestvo na úkor svojho druha. Naťahujú hadice do neďalekej riečky, vyvaľujú oblôčik skromnej študentskej Jurkovej izby a v mihu prúd vody v nej spôsobuje spúšť. Jurko vlastným telom, ale najmä veľkou kabaňou chráni predovšetkým  vzácne listy svojej práce. Výraz jeho tváre umlčal hurónsky smiech nevítaných návštevníkov. Tí až teraz pochopili aký nevhodný žart si vymysleli. Ospravedlňujú sa Jurkovi a miznú do temnej noci. Jurko kontroluje mieru skazy. Našťastie, kabanica zabránila úplnému zničeniu písomností. Niekoľko dní potom, krotkí jeho druhovia prepisujú načisto krasopisne celú prácu, kajajú sa.

Jurka Jánošíka naveľa predsa len hnev prešiel a už trochu upokojený sadá aby napísal záverečnú kapitolu. Tak ako celé dielo bolo navýsosť vedecky spracované, tak posledná kapitola nesie už všetky znaky jeho mladíckej, humornej povahy.

Hovorí si – druhovia moji, predsa sa vám len trochu pomstím, hoci cez túto moju pomstu skrze tejto mojej práce sa možno dostanete aj do dejín. Posledná kapitola nesie teda názov O pôvode druhov, ba dokonca tento názov nesie neskôr aj celá vedecká práca.

Lajtmotív tejto záverečnej kapitoly znie teda asi takto:

Druhovia moji, keď som vás videl ako sa pripito škľabíte, ako sa trmácate so staručkou striekačkou, ako mi robíte prieky, nič iné mi nemohlo prísť na um, len to že sa veľmi podobáte na opice. Preto v závere mojej práce píšem – moji druhovia pochádzajú z opice. Nepodkladal túto kapitolu vedecky, nechal na chápavosti budúceho čitateľa ako si vysvetlí toto tvrdenie.

Čuduj sa svete. Keď už celá práca bola vydaná tlačou, keď už jej kópie zdobili všetky svetové knižnice, keď ju už slovutní vedátori pilne študovali, keď vzbudila celosvetovú pozornosť, práve táto kapitola vzbudila najväčšiu pozornosť a najväčšiu diskusiu.

Resumé znelo v skrátenej forme – Jánošíkova evolučná teória je vlastne o tom, že človek pochádza z opice. Pre známu príčinu – obesenie Jurka Jánošíka – nemal tento už možnosť vysvetľovať hlavnú príčinu napísania práve tejto nepodstatnej kapitoly v jeho skvelej práci, vysvetľovať, že práve túto kapitolu nemyslel vážne, že k napísaniu tejto kapitoly ho viedli pestvá jeho druhov na štúdiách v Trnave.

Táto epizóda má ale ešte svoje pokračovanie o ďalších skoro 150 rokov. V roku 1831 v istom anglickom prístave lúčia sa davy ľudí s loďou Beagle, ktorá je vychystaná na ďalekú poznávaciu cestu okolo sveta. Na loď nastúpilo aj veľa vtedajších vedeckých kapacít, vrátane relatívne mladého, ale už známeho vedca Charlesa Darwina. Darwin je veľký učenec, ale, aj trochu dengľavý, nie veľmi zdravý človek, ťažko znášajúci nástrahy tvrdej plavby. Trpí často morskou chorobou.

Odbočme trochu. Nedlho pred vycestovaním lode, konala sa v Londýne veľká dražba pozostalosti švédskeho učenca Karola Linného /+1707/. Darwina zaujala v ponúkaných knihách stará, pre neho doteraz neznáma kniha ešte neznámejšieho autora Juraja Jánošíka – O pôvode druhov. Licitácia tejto zvláštnej knihy / s vlastnoručnými poznámkami Linného / trvala najdlhšie, ale Darwinovi sa ju podarilo za horibilnú cenu presa len kúpiť a ocitla sa v preplnenom lodnom kufre spolu s inými vedeckými dielami.

 Cesta lode Beagle okolo sveta netrvala dva roky ako bolo plánované ale trvala až päť rokov – do roku  1836 a Darwinovou vernou družkou  stala sa počas plavby práve táto Jánošíkova kniha.

Hoci bol Darwin vo svojej dobe na výsosť uznávaný vedec, nepochopil recesiu poslednej kapitoly Jurkovho diela. Osvojil si práve žartovnú základnú myšlienku tejto kapitoly – človek pochádza z opice. Zrazu svoje výskumy upriamil práve týmto smerom. Tvrdošijne sa snažil získať dôkazy na podporu tejto teórie. Študoval rôzne ľudské rasy, zvieratá, rastliny, robil vykopávky a už, už sa mu zdalo že nachádza priamy dôkaz tvrdenia že človek pochádza z opice. Nakoniec, ako poctivý vedec uznal, že priame dôkazy neexistujú.

Po príchode z päťročnej cesty si teda nedovolil publikovať jeho novú teóriu. V nasledujúcich rokoch tvrdo pracoval na knihe v ktorej zhrnul poznatky z cesty. Robí uzávery, dokazuje rôzne teórie.

Až o mnoho rokov neskôr / 1858 / vydáva svoju svetoznámu knihu ktorej honosný nadpis znie – On the Origin of Species by Means of natural selection, or the Preservation or Favoured Races in the Struggle for life –  v preklade jednoducho – O pôvode druhov.

Darwin starne. Alzheimer s Parkinsonom podávajú si kľučku u jeho dverí. V zúfalstve nad tým že nedokázal potvrdiť svoju teóriu rukolapnými dôkazmi necháva si narásť hustú bradu, fúzy, stáva sa z neho podivín. Ľudia ktorí ho stretávajú na ulici si hovoria – bože, ten je ale zarastený, no – celkom ako opica.

Darwin to počúva, Darwin sa tomu teší, Darwin si myslí – toto je ten dôkaz spojitosť človeka a opice. Ja, ja som ten najpravejší dôkaz, ja sám som ten chýbajúci medzičlánok vývoja človeka z opice – konečne je tu. Senilita umožnila to, čo nedokázala veda.

Dodnes sa teória o pôvode človeka z opice pripisuje / dosť neprávom / Darwinovi.

 Dnes ale už nikto nevie, že jeho vedeckú fantáziu v rozhodujúcej miere ovplyvnila recesistická kapitola diela Jurka Jánošíka.

Aj k takémuto výsledku dospel príslovečný Jánošíkovský humor.