Nestojí v zachmúrenom lese na pustej skale strašidelný hrad.
Ním nikdy divá búrka nezatrasie a nikto nejde v tie končiny rád.
Do jeho stien zub času nikdy nezahryzne, bež, presvedč sa kto neveríš!
Doteraz veru každý hľadač zmizne, čo objaviť chce jeho skrýš.
Tam naozaj sa nekonával divokých duchov strašidelný snem,
zo štíhlej bašty nikdy nevolával nik – čeľaď sem sa, sem
Na jeho pyšných vežiach nezavejú v divokom vetre zástavy
a v jeho sálach nieto panstva, čo chcelo by sa zabaviť.
Ani na hradbách sa nelesknú v slnečných lúčoch kopije,
nepočuť tiahle spevy minesengrov, nik pálenku tam nepije.
Nie, z jeho temníc, či mučiarní nepočuť výkriky – Ój !!! Rata !!!
A v jeho lese nezakuká kukuk, bo nemá komu rôčky rátať.
Nekujú kováči tam zbrane, ba ani kasteláni pikle,
tak ako tomu na podobných hradoch je obecenstvo zvyklé.
Padacie mosty nevŕzgajú, veď voda v hradnej priekope tam nie je,
a pánov šašo / keby tam bol býval /, sa z toho všetkého len smeje.
Ba ani jeho múry nie sú pravé, to všetko je len virtuálny svet
kol neho včely nezbierajú sladučký, pravý, zdravý horský med.
Na jeho hradby žiadna biela pani každú noc nikdy nelezie
a žiadny strážca neporaní pútnika, čo kol v koči sa vezie.
Neplače mladá deva opustená, veď jej muž nikdy nešiel v ľúty boj
a v jeho stajniach nie je ani trochu sena pre stádo koní – ani mušiek roj.
Nechová sa tam čeľaď – zbrojnoš spupne, nevidno dymy z komína,
ba ani nikto nevyberá vstupné od toho čo by ten hrad spomínal.
A nikdy nechcel písať básnik o tom hrade, čo nestaval ho žiadny poddaný.
Ój, bolo mu to celé veľmi smiešne, ako keď sadáš v lete do saní!
Veď tento výplod mohol stvoriť len ten, čo práve vypil siedmu vodku
a nevie skončiť, prestať plodiť, tvoriť – preto už dáva záverečnú bodku.