Tri – dvanásť – už hučia nočné vlaky z Košíc od tunelov zo Strečna
tri, dvanásť – v Žiline bude pre tie vlaky možno konečná
tri – dvanásť – noc prudko zostarla, hoc deň je ešte veľmi mladý
čakám ťa, múza a chcem sa o všeličom s tebou radiť
čas pokročil – pošibal svojim bičom vlakom motorové kone
a ty si neprišla, ja teraz smutný tíško stojím na peróne
šialené kone času mihnú sa okolo mňa, tak ako tie vlaky
však na mňa nikto ani nezamáva z okna vlaku – život je taký
po peróne pomaly smutne kráčam, aj chrbát ma bolí
boli časy keď veselšie som básne začal? Boli? Hej – boli!
tie časy – tak ako tie vlaky- minuli sa v nenávratne
staroba veselosti veru nepridá, starec sa často cíti celkom na dne
neberte príliš vážne čo teraz hovorím, milí páni, panie
príliš pochmúrne je toto moje nočné rozjímanie
a čím viac starne noc a deň zas začína byť mladý
ponuré myšlienky zanechám a znovu sa dostanem do nálady
je počuť Košičáky vlaky tam z diaľky od Strečna
tých vlakov by mala byť pre mňa tá zastávka konečná
na druhom nástupišti čakám, nebo je už len riedko posiate hviezdami
posledná hviezda padá z rannej oblohy zdá sa mi
neskorá hodina je to, alebo je tak zavčasu ?
perón je pustý, hmla je, telom zimomravky ma trasú
nemám už na čo čakať – začína pršať a sa zozimelo
len prvé ranné kvapky dažďa rosia moje smutné čelo
pomaly odchádzam, perón je pustý a stanica je tichá.
Možnože ešte prídu krajšie dni a lepšie sa mi bude dýchať
Vtedy opustím smutné, chmúrne myšlienky, však tie sú choré
a znovu nabijem si žitia baterky – ešte raz dám hlavu hore !!!