Krásna dcéra liptovského župana – Hedviga, ktorú na plesoch a báloch v Pešti, Budíne i Viedni nazvali aj Liptovskou Venušou smúti.
Ej, nesmúti ona veru preto že by mala nedostatok nápadníkov. Sedí vo svojej izbietke pri okienku v posledných lúčoch zapadajúceho predjarného slnka. Sedí a listuje vo svojich tanečných knižkách z rôznych plesov a bálov, na ktorých bola jednoznačne uznávaná za ozdobu spoločnosti. Sedí, číta si mená barónov, grófov, cisárskych dôstojníkov, ktorí čakali v radoch, aby sa mohli zapísať do jej tanečného poriadku, aby sa čo len trochu votreli do jej priazne. Páni ktorí dúfali že krásna a bohatá Hedviga by mohla byť ich životnou družkou. Spomína na súboje na život a na smrť, ktoré sa len pre ňu konali v lesíkoch a parkoch veľkomiest. Neveselo spomína nespočetné množstvo ponúk k sobášom. Veru, len ona vie, prečo tieto ponuky ostali nevyslyšané, len ona vie pre koho jej mladé srdiečko bije.
Bolo to veru už predvlani na jarmoku v Levoči. Navštívila ho s apíkom a maminkou. Pri prezeraní stánkov s rôznymi šulajtášmi a pentličkami zachytila nevdojak pohľad junáka, ktorý sa jej tak vryl do pamäti, že dodnes naň nemôže zabudnúť. Mrkla síce vtedy na neho očkom trochu opovržlivo a povýšene, veď nezdal sa byť pánom hodným jej záujmu. Odvrátila pohľad sprvu ľahostajne, no, nevydržala to dlho. Čosi ju znovu prinútilo obzrieť sa. Zo šuhajových očú akoby preletela iskra a zasiahla ju priamo do srdca. Zapálila niečo, čoho sa dodnes nevie a nakoniec ani nechce zbaviť. Nevdojak púšťa na zem vyšívaný kapesníček, galantný šuhaj priskočí, vymenia si len niekoľko slov. Podávaný kapesníček úchytkom vtisne šuhajovi do dlane a zašepce – „spomeň si na mňa a vyhľadaj ma !“ Mamá už ťahá Hedvigu za rukáv, ešte posledná výmena pohľadov. Usmievavý, urastený krásavec Jurko / lebo veď on to bol – Jurko Jánošík /, popiskujúc si terchovskú melódiu sa stráca v dave. Márne Hedviga zdržiava rodičov, parádny hintov sa pohýna z Levoče smerom na Liptovský Svätý Mikuláš. V poslednej chvíli padá do Hedviginho lona veľké medovníkové srdce – bez nápisu, bez venovania. Hedviga však tuší, Hedviga vie od koho je tento závdavok lásky. Tuho si tisne medovníkové srdce na svoje bijúce srdiečko. Sľubuje si – len tento, len ten a nikto iný.
Skrátka – láska naozaj na prvý pohľad. Či opätovaná ? Nuž, zdalo sa jej že áno.
Bolo to zatiaľ prvé, ale aj posledné stretnutie s Jurkom. Nuž ale, koľko stretnutí s ním mala v bezsenných nociach spomínajúc na neho, koľko krát vyslovila do tmy – „ príď si už konečne pre mňa, chcem ťa znovu vidieť, chcem byť tvojou “. Myslela na neho i vtedy keď sa na prepychových báloch vznášala v rytme valčíkov, mazuriek, kotylionov v náručiach najkrajších fešákov cisárskeho dvora. Celé dva roky márne tajne pátrala po ňom. Hriali ju len posledné úchytkom vyslovené slová – „ ešte sa uvidíme, Hedviga !“ Rodičov už veľmi trápi že Hedviga odmieta tie najlepšie ponuky k sobášu. Mamá by ju už najradšej čo najskôr videla pod čepcom. Apinkovi by sa zase videl bohatý ženích – hriala ho predstava rozmnoženia dukátikov do rodiny. Nakoniec aj rôčky pribúdajú. Bolo by načim potešiť sa s vnúčatami.
Takéto myšlienky a úvahy pobiehajú Hedvige hlavičkou. Už len posledné lúče slnka predierajú sa oknom do jej izbietky. Na Liptovský Svätý Mikuláš padá podvečerná tma.
Ticho a pokoj zrazu čosi ruší. Pod oknami nastáva akýsi ruch a hurhaj. Počuť dupot kopýt i výkriky olivrejovaných pandúrov. Pandúri kohosi vezú v rebrinovom voze. Zbitého, poviazaného človeka. Prizerá sa lepšie. Bože, veď na voze poviazaný leží ten na ktorého aj teraz myslela. Hedvige sa chce plakať aj smiať zároveň. Smiať sa, že svoju lásku znovu stretla a uvidela, plakať, v akom stave ho zazrela. Nič to, hlavne že je tu, akosi si len poradím, pomôžem mu, bude len môj – sľubuje si Hedviga. Vyletí z komnaty ako ranené vtáča, ledva sa zeme dotýkajúc uteká na dvor. Pandúri už vlečú spútaného zajatca do temnice. Než sa však stačia s buchotom zavrieť ťažké okované vráta, stretnú sa pohľady krásnej Hedvigy s pohľadom zmučeného Jurka. Iskra ktorá preletela z Hedviginých očí ako by hovorila – „ Neboj sa, môj milý, všetko bude v poriadku, zachránim ťa, postarám sa od teba a už sa nikdy od seba neodlúčime.
Odchádza do svojej izbietky a celú noc kuje plány ako zachrániť svojho milovaného.
No ale, dva roky sú dva roky. Jurko za tie dva roky pochodil kus sveta. Všeličo skúsil, veľa toho zažil. Najmä bezprávia od pánov, ich krutosť k poddanému ľudu. Spomenul si síce často na krásnu Hedvigu, no časom vždy menej a menej. Prišiel na to že nie sú si sebe roveň. Veru rovný rovného si hľadá. Mal už medzitým v Terchovej svoju Aničku, ktorej bol – podľa možnosti – prevažne verný. Nuž ale, ako junák rúči a súci, všade kde bol mu dievčatá nadbiehali. Jurko nebol z kameňa a veru často sa stalo že si nedal rukáv odtrhnúť. Hoci, hoci všetky tieto známosti považoval len za pletky a vždy sa rád vrátil ku svojej Aničke. Nečudo teda, že spomienka na Hedvigu pomaly vybledla. Toto však Hedviga nemohla vedieť.
Sedí teda Hedviga vo svojej izbietke a kuje plány na oslobodenie svojho milého. Rodičom sa zveriť nemohla, tak len na vlastnú päsť posiela rýchleho posla na cisársky dvor s prosbou a poníženou žiadosťou o udelenie milosti pre Jurka.
Medzitým použila svoje úspory na podplatenie strážcov, aby aj takto uľahčila Jurkovi strádania väzenia.
Nakoniec, tesne pred popravou podplatila strážcov naposledy a podarilo sa jej stretnúť so svojim milým.
No v priebehu tohto stretnutia, v priebehu slabej polhodinky nastal zlom. Namiesto očakávaných prejavov lásky, namiesto sľubu manželstva vysvetľuje jej Jurko filozofiu svojho zbojníčenia, vysvetľuje jej bezperspektívnosť ich vzťahu. Nakoniec, priznáva sa jej so svojou láskou k Aničke ktorú miluje a bude milovať až do svojej skutočne blízkej smrti.
Nepomohli prosby, nepomohli slzy, nepomohol nárek Hedvigin – Jurko ostal neoblomný. V Hedvige sa čosi zlomilo. Jej obrovská láska sa zmenila na ešte väčšiu nenávisť. Budeš visieť, musíš visieť – to boli slová jej rozlúčky.
Nastal chmúrny deň popravy Jurka Jánošíka. Zo široka – ďaleka, z okolitých stolíc schádzajú sa davy ľudí. Na pyšných hintovoch prichádzajú páni, jeden pred druhým sa vychvaľujú koľko ktorý má so sebou vyštafírovaných pandúrov, koľko čeľade, aké bohaté róby si poobliekali vznešené panie. Skrátka, aj pri takejto príležitosti nech svet vidí s kým má do činenia. Tešia sa už teraz že sa konečne zbavia obávaného zbojníckeho rebela, že konečne budú môcť pokojnejšie spávať na svojich hradoch, zámkoch i kúriach.
Prichádzajú aj prostí ľudia, poddaní. Tí v kútiku duše veria, že sa čosi musí stať, možno dajaký zázrak. Nechcú uveriť že ich zástanca, záchranca a osloboditeľ, ich hrdina môže len tak jednoducho zahynúť. Veria a dúfajú že nedôjde k tomu najhoršiemu.
Už sa zhromažďuje tento pestrofarebný, rôznorodý dav ľudí pri šibeniciach, prichádzajú vojaci, bubnujú, trúbia, dávajú na známosť čo sa chystá. Už počuť kvílenie a plač poddaných a radostné výkriky pánov. Už začínajú vyvádzať z temnice poviazaného Jurka. Veru, poviazaného, lebo aj v tejto poslednej chvíľke, hoci zmučeného a dokatovaného sa ho páni boja. Nič nechcú ponechať náhode.
Ale čo to ? Bystré oči Hedvigine z najvyššieho poschodia rodičovskej kúrie čosi zbadali. V diaľke zablysli sa obnažené šable, zabeleli sa mentieky a dolomány cisárskych husárov. Od Ružomberka celkom jasne pobadala blížiť sa cisársku delegáciu. Hedviga okamžite pochopila že táto delegácia určite prináša milosť pre odsúdeného. Ako šialená rýchlo viaže do uzlíka všetky svoje cennosti, diamanty, zlato, striebro. Ozlomkrky sadá na svojho tátošíka a s vetrom opreteky trieli oproti delegácii.
V tej istej chvíli Jurko Jánošík už stojí na popravisku. Hoci zbitý a zmučený stojí nepodlomený, s hrdo vztýčenou hlavou. Čoraz častejšie sa ozýva plač, výkriky „ milosť, milosť, počkať s popravou, určite príde cisárska milosť „ , ale aj výkriky „ ukončite to, teremtette, na šibenicu s ním ! „.
Trúby trúbia, bubny víria, začína sa čítať rozsudok. V tej chvíli Hedviga na spenenom koni pribieha k čelu cisárskej kolóny.
„ Z cesty, z cesty „ volajú vojaci – „ nesieme milosť pre Jánošíka, nesmieme prísť neskoro ! „
Veď práve, práve toto chce Hedviga – veď ona robí všetko preto aby prišli s milosťou neskoro. Akoby nevdojak rozhaľuje batistovú košieľku a tvrdým vojakom poskytuje pohľad pri ktorom sa im podlamujú kolená. Sype na zem zlato, striebro, perly, drahé kamene, vyťahuje zo záňadria veľkú fľašu pálenky a kričí a prosí. Oj ojój, veď máte času a času, potúžte sa po dlhej ceste, oddýchnite si trochu, prijmite moje dary. Času dosť, času dosť, prizvukuje. Zahrala dobre svoje divadielko.
Delegácia sa zháči, obzerajú a delia si šperky, obdivujú krásavicu. Nie, netrvá to dlho. Veď veliteľ vie čo je jeho povinnosť. Ale táto chvíľa bola osudná, stačila.
Medzitým je prečítaný rozsudok. Jurko ho prijíma. S hrdosťou ešte posledný raz vztýči hlavu, napne svaly, roztrhá okovy a smelo sa postaví v tieni šibenice. Nechce sa prosiť, nechce žobroniť o svoj život i keď možno, možno keby pekne poprosil, sklonil hlavu, kajal sa, možno aj bez cisárskeho rozhodnutia by bol tú milosť dostal.
Popod šibenice sa päste poddaných zatínajú čoraz viac, ich prosby prechádzajú čoraz viac do revolty, do odporu. Jurko si uvedomuje túto silu, vie, že svojou hrdinskou smrťou zasieva semeno odporu proti pánom do budúcnosti. Vie, že tu, pod šibenicou, začínajú sa regrutovať nový odbojníci. S týmto vedomím hrdo skríkne silným hlasom – Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte !!! A veru nechce aby kati ukončili jeho život. Sám vyskočí na krivý, trochu zhrdzavený hák, zavesí sa za rebro. Už visí, no aj zo šibenice milo sa lúči s poddanými. Hrozivé pohľady posiela nenávideným pánom.
Je koniec, je dokonané. Je to len chvíľa. Ale, tá chvíľa stačila na to aby sklamaná, pomstou zaslepená Hedviga uskutočnila svoj diabolský plán. Cisárske posolstvo prichádza práve v okamihu keď sa Jurko nabodáva na hák. Je neskoro.
Za cisárskymi poslami pomaly prichádza Hedviga. Zachytáva posledný Jurkov pohľad. Znovu, už po koľký krát sa v nej niečo láme. Uvedomuje si, akú nenapraviteľnú chybu urobila. Zo záhybov širokej sukne vyťahuje dlhý, ostrý nôž, pripravený ako poslednú šancu na zničenie Jurka keby jej nebol vyšiel plán s posolstvom.
Ozve sa bolestný výkrik – Jurko !!! – presne mierenou ranou si prebodáva srdce a klesá na zem mŕtva.
Panstvo zarazené urýchlene nasadá do hintovov, odchádza domov s pocitom že sa pominula hrozba ktorá im dennodenne visela nad hlavami. Dúfajú že už si vydýchnu a že si budú pokojne nažívať na svojich hradoch, zámkoch, kúriach, že budú znovu beztrestne vykorisťovať poddaných a dobre si žiť z ich mozoľov.
Úplne ináč pôsobí Jurkova poprava na poddaných. Veď hľa, čo to ? Popravený Jurko síce visí na háku no ešte stále žije. Dokonca požiada drábov aby mu naplnili zapekačku tabakom. Posledné želanie je mu splnené. Visí teda, pofajčieva, páni sú už dávno preč. Jurko zo šibenice debatuje so svojimi súkmeňovcami , poučuje ich, povzbudzuje, dáva im posledné rady do boja proti pánom.
Na Liptovský Svätý Mikuláš začína padať tma a Jurko stále žije. Poddaní sa rozchádzajú do svojich domovov, lebo drábi ich aj korbáčmi rozháňajú. Odchádzajú s vedomím že nevideli Jurka zomrieť. Že ho videli stále živého. A takto to aj rozprávajú tým ktorí priamo pri poprave neboli. Rozprávajú to aj svojim deťom a vnukom. Tak akosi pomaličky rozšírila sa správa že Jurko stále žije, že sa sám vyslobodil zo šibenice a odišiel do terchovských hôr. Tam vraj, v niektorej doteraz neobjavenej jaskyni čaká. Čaká na príležitosť keď bude tomu slovenskému ľudu najhoršie aby prišiel a znovu mu pomohol.
Takéto historky a povesti sa zachovali dokonca až do dnešných čias. Páni ich šíriteľov tvrdo trestali, derešovali, zakazovali o tom čo len rozprávať. Za dlhých zimných večerov v poddanských chalúpkach sa stále opakovalo. Jánošík žije, Jánošík príde keď nám bude ešte horšie. Táto láska k nemu, táto viera v neho dodávala im nádej a silu pretrpieť, prežiť a prekonať aj tie najväčšie ťažkosti poddanského života i čeliť pánskej zlovôli. V neskorších dobách im pomáhala vydržať aj tvrdú maďarizáciu, pomáhala im zachovať si svoje zvyky, piesne, kroje a svoj slovenský jazyk.
Tak náš národný hrdina z Terchovej – Jurko Jánošík – dodnes žije v srdciach obyvateľov tejto krajiny – malej, ale najkrajšej na svete.