Je príznačné, že život ozaj veľkých osobností – geniálnych ľudí ostávajú dlhý čas neprebádané. To preto, že zvyčajne geniálni ľudia predbehnú svoju dobu o desiatky, ba možno aj stovky rokov a ich konanie, ich činy, ich myslenie je pre súčasníkov, ale aj pomerne blízkych nasledovníkov nepochopiteľné. Až po desaťročiach, možno až storočiach je veda a výskum na takej úrovni a pokročí až natoľko vpred, že aj dovtedy nepochopiteľné veci stanú sa jasnejšími a dá sa im časom porozumieť.
Keď teda považujeme Jurka Jánošíka skutočne za génia, musíme jeho a jeho dobu pochopiť v týchto súvislostiach.
Veď pre koho už čo len pred 10 – 15 rokmi bola pochopiteľná otázka klonovania živých organizmov. Počuli sme o tom, ale pohybovali sme sa len vo sfére sci – fi.
Tak ako pred niekoľkými desaťročiami sa stal svetoznámym vesmírny pes Lajka, tak dnes iný príslušník živočíšnej ríše – ovečka Dolly sa stala novou hviezdou na výskumnom nebi. Otázka klonovania – t.j. vytvorenia identických – rovnakých bytostí, živých organizmov, bola vyriešená. Zdalo by sa nám, že len naše – osvietené technické a objaviteľské storočie bolo predurčené na veľavýznamné objavy. Prečo sme tak namyslení, prečo si myslíme že len my máme „ patent na rozum „ ?
Vedci aj v časoch Jurka Jánošíka skúmali tento problém. Je nepodstatné, či ich vtedy volali alchymisti, šarlatáni a ktovie ako ešte. Boli to ľudia navýsosť vzdelaní a nebolo ich chybou, že neboli svojou dobou pochopení. Skrátka boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Sústreďovali sa zväčša na kráľovských a cisárskych dvoroch. Tam, pod rúškom objavovanie kameňa mudrcov, výroby zlata prakticky z ničoho, alebo zo smiešnych materiálov, potajomky pracovali, skoro len pre vlastné uspokojenie a potešenie na objavoch, za ktoré by im možno hrozilo upálenie ako kacírom.
Na Viedenskom cisárskom dvore sa skupina takýchto vedcov zaoberala, / pravdaže potajomky / aj otázkami klonovania. Pravda, výskum to bol na úrovni vtedajšej doby, i keď ju svojimi pokusmi ďaleko predbehli. Ako všetky vtedajšie monarchie, zapodieval sa aj viedenský dvor predovšetkým a v prvom rade vedením dobyvačných i obranných bojov. Na túto činnosť bolo stále potrebné mať dostatok bojaschopných vojakov / ako oni hovorili – kvalitného ľudského materiálu /. Pri vtedajšom stave bojovej techniky bola ľudská sila jednou z prvoradých podmienok, ktoré vyhrávali vojny.
Zhodou okolností a hrou náhod sa stalo, že práve v období keď na cisársky dvor došiel chýr o nadľudských vlastnostiach Jurka Jánošíka, o jeho obrovskej sile a schopnostiach – tam kdesi v Hornom Uhorsku – pochválili sa vedci na najvyšších miestach svojim objavom klonovania. Išlo v podstate nie o pohlavné – generatívne rozmnožovanie, ale, použijúc terminológiu z rastlinnej ríše – o vegetatívne – identické rozmnožovanie aplikované na živočíšnu ríšu, teda aj na človeka.
Aké perspektívy sa tu otvárali ? Veď keby sa podarilo vytvoriť niekoľko stoviek úplne rovnakých Jánošíkov, mala by Habsburská ríša po starosti a po problémoch, mohla by vyhrávať vojny „ ľavou zadnou „ a mohla by sa dostať na dlhé časy na absolútne európske výslnie.
Objav bolo nutné držať v absolútnej tajnosti. Od cisárskeho dvora boli urýchlene poslaní poslovia do Liptovského Svätého Mikuláša, aby sa poprava ľudového hrdinu, siláka a polyhistora Jurka Jánošíka nekonala a aby bol urýchlene vo všetkej tajnosti dopravený do Viedne.
Pripomeňme si trochu tú historickú chvíľu keď Jánošík už síce visí na rebre, ešte žije, fajčí fajku, diskutuje s prizerajúcimi, zanecháva odkazy pre budúce generácie. Prichádza urodzená delegácia od viedenského dvora, máva listinami, ponúka Jánošíkovi milosť. Na druhej strane však, Jurko, podrobený ľahšiemu a ťažkému útrpnému mučeniu, lámaniu v kolese, zavesený potupne na háku, prežíva posledné chvíle svojho mladého života. Svoj cieľ splnil – ukázal poddanému ľudu ako sa zbaviť pánskeho jarma, navždy vošiel do dejín.
Jeho bolesťou otupená, ale nezlomená myseľ stačí zaregistrovať ponuku cisárskeho dvora. On, ktorý aspoň z počutia vedel o pokusoch cisárskych vedcov, ba dokonca tušil k čomu by sa mal prepožičať – hrdo odmieta byť nástrojom vládnucej triedy.
Ako hrdinsky žil, chce hrdo a hrdinsky aj umrieť. Odmietne ponuku a vykričí do svete historické slová „ Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte „ ! Po jeho hrdinskej smrti už nebolo vo vtedajšom čase z ľudských bytostí koho klonovať – veď taký silák, taký hrdina, taký génius sa rodí len raz za niekoľko storočí. Nebolo už z koho vytvárať dokonalé kópie.
Objav ktorý predbehol svoju dobu zanikol a dúfajme že dnes, po jeho znovuobjavení nebude nikdy zneužitý a jeho využitie bude len na prospech celého ľudstva.
Tak akosi si to aj predstavoval náš hrdina – Jurko Jánošík.