Malé princezničky a princovia na cisárskom dvore vo Viedni sa nudia. Často sa sťažujú svojim cisárskym rodičom, že sa im zdá ako by boli odrezaní od ostatného sveta a že by sa niekedy naozaj chceli zahrať ako normálne obyčajné deti – skákať po kalužiach, liezť po stromoch, robiť si ohníky, preskakovať vatry. Veľmi sa im žiadalo aspoň na pár chvíľ zabudnúť na dvornú etiketu. Osvietené cisárske veličenstvá zrazu osvietila spásonosná myšlienka. Naozaj, decká majú pravdu. Spojíme ich prianie s užitočným. Veď, keď malé princezné a princovia dospejú, rozídu sa po celej veľkej Habsburskej ríši, ba dokonca správnym výberom neviest a ženíchov budú sa dať umiestniť najmenej po polovičke sveta. Vediac, ako ťažko sa vládne bez dôkladných znalostí pomerov i reči v ďalekých krajinách, odkázaní tak často len na svojich premúdrených radcov presadzujúcich si len svoje záujmy. Cisárska myšlienka veru nie je len myšlienka obyčajného človeka. Cisárska myšlienka sa musí okamžite realizovať. Múdri radcovia dostali úlohu pozisťovať u všetkých národov a národností celej ríše vhodných adeptov ako dočasných spoločníkov svojich detí. Po prísnom výbere najšikovnejších detí vo veku princov boli tieto urýchlene dopravené na cisársky dvor. Ako áno, ako nie, ale stalo sa že medzi vybranými národnosťami ocitlo sa aj vtedajšie horné Uhorsko a ako reprezentant tejto oblasti bol vybratý práve najšikovnejší zo šikovných – malý Jurko Jánošík z Terchovej.
Netrvalo teda dlho a v prekrásnych parkoch starobylého Schőnbrunnu začal sa ozývať veselý džavot viac než tridsať detí z celej monarchie. Princovia a princezné boli ich hostiteľmi ale veru nie učiteľmi. Každé z vybraných detí v niečom vynikalo. Veď ktože už len vedel lepšie ako Jurko švihnúť valaškou, triafať kameňmi na ciel i do diaľky, preskakovať vatry, či veselo vyhrávať na píšťalkách a prekrásne spievať. Netrvalo dlho a malý Jurko sa stal nezvoleným síce, ale uznávaným vodcom tejto veľkej detskej tlupy. Džavotali deti každé po svojom – tak ako im zobák narástol, ale u detí je to vždy tak – rozumejú si omnoho lepšie ako dospelí, hoci aj bez slov. Po čase však – nenásilným spôsobom porozumeli deti aj reči svojich nových kamarátov. Je verejne známe že Jurko mal odjakživa geniálnu pamäť, nečudo teda že v priebehu necelého poldruha roka ovládal slovom minimálne sedemnásť jazykov a písmom, hoci nie celkom dokonale – šesť. S cisárskymi guvernantkami sa veselo zabával po francúzsky, nemčina – vrátané nárečí bola úplne samozrejmá, veď to bola reč ktorou sa hovorilo aj na cisárskom dvere. Srbčina, taliančina ale i latinčina a gréčtina boli tiež reči ktorými Jurko nielen hovoril, ale písal v nich aj svoje básnické prvotiny. Prešli dva roky a Jurko sa v ďalekom svete okrem rečí priučil aj rôznym iným veciam – vybranému správaniu, stolovaniu, rôznym spoločenským tancom, ale aj matematike, fyzike, zemepisu, dejepisu a iným vedám.
No, všetko sa raz skončí. Hoci sa ich cisárskym veličenstvám tento experiment spočiatku veľmi páčil, zrazu si začali bolestne uvedomovať že veru ich malé ratolesti nielenže nepredčia svojich rovesníkov z chudobných a neurodzených rodín, ale že vo veľa veciach za nimi na hony zaostávajú. Nuž, následky degenerácie, vplyvom príbuzenských sobášov sa už začali negatívne prejavovať.
Jedného pekného dňa zišli sa dietky z celého Rakúsko – Uhorska s princezničkami a princami posledný raz. Rozlúčka to bola srdcervúca. Deti sa museli zaprisahať ťažkými prísahami, že nikdy ani svojim vlastným rodičom a najbližším príbuzným neprezradia čo len slovíčkom kde boli a čo robili po celé dva roky. Ako dobre vieme, aj mladý Jánošík bral túto svoju prísahu vážne a nikdy o svojich viedenských zážitkoch v mladosti nehovoril. Hoci, vedomosti, skúsenosti a rozhľad ktoré tam nadobudol svedčili o niečom inom. Veď aj to bola jedna z príčin prečo tak samozrejme vyčnieval nad všetkými svojimi súčasníkmi.
A malé princezničky? Ešte aj po rokoch si potajomky poplakali pri spomienke na švárneho mladého junáka z Terchovej. Čudovali sa že im neodpovedá na ich dlhé zaľúbené listy. Nevedeli, že cisárska cenzúra funguje veľmi dobre a že všetky ich listy končia v krbe hlavného cisárskeho cenzora.
A Jurko ? Spočiatku aj on si spomenul na vášnivé, hoci detské bozky a objatia mladých princezničiek v zákutiach parkov i zámku Schonbrunnu. Čas je však najlepší lekár na choroby lásky. Jeho onedlho opantala láska k svojmu rodnému kraju k svojmu utláčanému ľudu a – netajme to, aj láska ku švárnym terchovským dievčatám.