Sú aj iné povesti o vzniku mena Jánošík. Tie však majú trochu vzdialenejšie korene. Ich začiatok treba hľadať niekde v starom Ríme, alebo, ak nechceme ísť až tak ďaleko, tak hľadajme tieto korene kdesi pod Trenčianskou skalou. Vie sa o tom, že Markus Aurélius robil svoje výboje až k Dunaju a dokonca jednu zimu zimoval so svojim vojskom pod Trenčianskou skalou a založil osadu Laugarício.
Podstatné pre naše rozprávanie je to, že v tomto rímskom vojsku bolo veľa šikovných, silných, vysokých a na všetko odhodlaných vojakov. Medzi nimi boli dvaja nerozluční priatelia, vyšší, silnejší Jánus a pomenší, ale tak isto šikovný Terchius.
Zdalo sa v tých časoch, že kdesi tu je už koniec vtedajšieho známeho sveta. Proti prúdu okolo Trenčianskej skaly tečúcej rieky / dnes už vieme že to bola rieka Váh / boli už len nepreniknuteľné lesy, plné divej zvery. Zdalo sa, že tam vyššie už ľudská noha nikdy nevkročila.
Markus Aurélius si jedného dňa dal zavolať oboch priateľov, Jánusa a Terchiusa. Nariadil im, aby si vybrali menšiu kohortu vojakov a aby sa pod Jánusovým vedením vybrali proti prúdu rieky prebádať neznáme kraje. Stanovil im lehotu na návrat a požiadal ich, aby všetko podrobne mapovali a zapisovali. Myslel pri tom už na ďalšie rímske výboje do neznámych krajín a oblastí.
Jánus a Terchius vybrali skutočne najlepších bojovníkov. Už vtedy, pri formovaní dobrovoľníckeho oddielu začali tento nazývať Jánusov šík.
Váh bol v tom čase nespútaná, divoká rieka, z oboch strán porastená nepriestupnými pralesmi. Jánusov šík len s veľkými ťažkosťami prekonával rôzne úskalia a útrapy cesty. Odmenou po dlhom čase im bola príjemná kotlina na sútoku niekoľkých riek / dnes vieme, že to boli terajší Váh, Kysuca, Rajčianka, Varínka, ba aj v tých časoch krátky, ale o to divší Všivák.
Jánusov šík si na tomto malebnom mieste, bohatom na zver a ryby, náležite odpočinul. Dobrodružná povaha Jánusa sa nezaprela a po niekoľkých týždňoch sa Rimania znovu vydali na cesty. Menšia časť pokračovala ďalej proti prúdu rieky, smerom na terajšiu Strečianskú úžinu. Po týchto prieskumníkoch sa naveky zľahla zem.
A propó! Určité náznaky umožňujú predpokladať, že sa táto skupina usadila na určitý čas v oblasti Strečianskej úžiny, konkrétne na strategickom mieste terajšieho hradu Strečno. Tam si, vraj, ako to už bolo u Rimanov dobrým zvykom, okamžite začali budovať opevnenie. Dokonca, podľa niektorých autorov, aj mohutné skaly Margita a Besna boli z výšok zvrhnuté do Váhu v dôsledku ich činnosti. Vraj teda v stredoveku bol Strečanský hrad postavený na zvyškoch starorímskeho opevnenia. Poddaní, stavajúci hrad nachádzali veľké množstvo častí drevených palisád v kamennom podloží hradu. Podľa nich vraj na zvyškoch dreva boli jednoznačné stopy opracovania starorímskymi obojstrannými sekerami.
Žiaľ, ktože už len vtedy dbal na archeologický výskum. Pamiatky na starých Rimanov boli navždy zakryté stavbou hradu. Mohutný Strečanský hrad, odhaľujúci nám tajomstvo histórie z pred niekoľko sto rokov možno ukrýva pod svojimi útrobami históriu ľudí, žijúcich na našom území pred dvoma tisíckami rokov.
Vráťme sa ale znovu ku našej výprave.
Ostatní, pod Jánusovým vedením sa vybrali do tých najhustejších a najneprístupnejších pralesov oproti prúdu terajšej riečky Varínky.
Neďaleko miesta kde sa táto vlievala do terajšieho Váhu objavili maličkú osadu domorodcov. Boli síce zaodetí len v kožiach divých zvierat, ale zato vedeli variť výborné pivo. Tento nápoj Rimanom veľmi zachutil a na počesť jeho varenia nazvali osadu Varínom / Terra Varna /.
Zanedlho pokračovali ďalej popri riečke a po strastiplných pochodoch zazrel Jánus a jeho druhovia prekrásne horstvo s divokými, rozoklanými bralami, s jedinečnou flórou a faunou. Niet sa čo diviť Rimanom z nížin, že si toto miesto a hlavne malebnú dolinu na úpätí vysokých brál na prvý pohľad zamilovali. Povedali si, že sa tu usadia a nikdy viac sa nazad nevrátia.
Jedna z príčin bola v tom, že v osade ktorú objavili v tejto doline bolo naozaj veľa krásnych dievok súcich na vydaj, rúčich do voza i do koča.
Rozložili si tu teda svoj tábor a Terchiusovi prvému padla do oka pekná dievčina. Netrvalo dlho, požiadal ju o ruku. Dievča jeho náklonnosť opätovalo a slávila sa prvá rímsko – domorodá svadba.
Jánus z tohto opevneného tábora robil výpravy do blízkeho aj ďalekého okolia, mapoval, spisoval, bádal. Terchius medzitým naučil domorodcov všetko čo ovládali Rimania, nielen boju, ale aj roľníčeniu a chovu zvierat. Postupne aj ostatní Rimania si zobrali za ženy domorodé dievky a ani na um im neprišlo vrátiť sa niekedy k rímskemu hlavnému voju.
Jánus, ako starý vojak nenechal zaháľať svojich chlapov ani po tejto stránke a pravidelne ich cvičil. Keď ich zvolal na cvičište, vždy nezabudol zakričať mohutným hlasom „ Šík, na môj povel ! „
Domorodci tieto cvičenia s obľubou sledovali a hovorili si – kedy už zase bude Jánus cvičiť ten svoj šík, Jánusov šík zase cvičí a pod.
Postupne nahradili rímske meno Jánus domáckejším menom Ján. Nebolo už ďaleko od toho, aby z Jánovho šíku vzniklo meno ich veliteľa – Jánošík – to bol teda možno prvý prapredok nášho hrdinu – Jurka Jánošíka.
No, a čo Terchius ?
Terchius bol vlastne zakladateľ celej tej novej osady. Keď nastala jeho chvíľa, chvíľa starého kmeťa – zakladateľa rodu, uľahol za prítomnosti svojho početného potomstva a vďačných obyvateľov vtedy už na tie časy pomerne veľkej dediny na smrteľnú posteľ. Jednomyseľne bolo dohodnuté, že na jeho počesť sa dedina nazve po ňom – Terchiova dedina – Terchová. Je historická pravda, že táto krásna dedina sa určitý /krátky/ čas volala aj Kráľova /Králowa/, ale – skutočnú pravdu nezaprieš – po čase sa obnovil dávno zabudnutý starorímsky názov – Terchová. Ak by som to tu nepripomenul, Terchius i Jánus by boli upadli do zabudnutia.
Špekulanti by stále vymýšľali možnosti vzniku názvu Terchová – jedni by sa prikláňali k tomu, že páni v stredoveku uvaľovali na terchovských poddaných rôzne „ťarchy“, druhí niečo splietali o „nešťastnej ťarchavej žene“, ktorá sa zo zúfalstva hodila do rozbúrenej jarnej Vrátňanky tam kdesi v Tiesňavách, a mnoho, mnoho iných teórií.
Nuž, nechajme, aby si každý vybral to, čo sa mu najviac páči.
Ale aj taký pôvod, aký som ja uviedol, môže mať priezvisko Jánošík a meno Terchová.
A znovu – Apropó!
Existuje aj praktický dôkaz návštevy Rimanov v Malej Fatre. Je to nález železného hrotu rímskej kopije v oblasti pod Rozsutcom, datovaný skutočne do doby začiatku nášho letopočtu. Tento nález len podporuje moju teóriu. Veď si len predstavte osamelého staro-rimana, ako sa čosi pred dvetisíc rokmi špacíruje popod Rozsutce, opierajúc sa o skoro už úplne zodratú kopiju?!?. Prečo?, Načo?, Za akým účelom?, Odkiaľ?, Kade?, S kým?, Kto ho poslal?, Kto ho sponzoroval? … Ako sám, samučičký dokázal prekonať tie obrovské vzdialenosti? Hovorte mi, prosím vás o dajakej „Jantárovej ceste“. Prečo by práve ona viedla nepriepustnými vtedajšími pralesmi, cez kopce a skaly, keď bolo naporúdzi hojne pohodlnejších, kratších a bezpečnejších trás.
Preštudujte si, prosím trochu podrobnejšie Jantárovú cestu a sami zistíte, že táto teória je poriadne pritiahnutá za vlasy.
Po tomto krátkom historickom exkurze sa znovu vráťme ku mojej teórii – teórii o Laugaríciu, Markovi Auréliovi, Jánusovi a Terchiusovi. Cítite ten rozdiel? Tam – bohapusté vymýšľaniny, tu – historické fakty. Tu krásne zapadá aj nález zmieneného hrotu starorímskej kopije.
Dá sa živo predstaviť si Jánusa – Jánošíka, ako po ťažkom výcviku svojich vojakov na priestranstve dnešného futbalového ihriska – Sihle odchádza, predierajúc sa Dierami /neskôr až zarážajúco pomenovanými po ňom/, preskakuje potôčik, šplhá sa po skalách, teší sa prekrásnej prírode v oblasti Veľkého i Malého Rozsutca. Hľa, kopija ktorou sa podopiera, sa mu v určitom okamihu zakliesni do skál, láme sa – Jánus – Jánošík teraz už nepotrebný hrot kopije veľkým rozmachom odhadzuje do diaľky.
Hrot hrdzavie, ale vydrží až do začiatku dvadsiateho storočia, možno aj preto, aby podporil moju teóriu, ktorú som ti, milý čitateľ práve predložil.
Aj takýto pôvod môže mať priezvisko Jánošík a meno Terchová.