Medzi jánošíkológmi sa už po stáročia vedie vedecký spor – chodil Juraj Jánošík do školy – do seminára v Trnave, nechodil ? Zástancov toho, či onoho sú tucty renomovaných vedátorov, produkujúcich si na tejto téme svoje vedecké hodnosti a tituly. Jedni vravia – akože mohol chodiť na takú školu syn chudobného poddaného, ktorý nevedel čítať, ani písať, ktorý nemal peniažky ani len na to aby stačil vyživiť hladné krky vo svojej poddanskej chalúpke a od rána do večera robotoval na pánskom s celou svojou rodinou. Akože už len mohol dať svojho syna na takú pánsku školu? Nakoniec, všetci poddaní boli viazaní povinnosťou u svojho pána. Samovoľne sa nemohli vzdialiť ani len na krátky čas zo svojej usadlosti bez povolenia. Na všetko – všetuličko museli mať papier od svojich pánov. Dôvodia dokonca aj históriou, kuruckými vojnami, operujú bitkou pri Trenčíne, na ktorej sa vraj Jurko ako mladý vojak zúčastnil, bol zajatý a zverbovaný do cisárskeho vojska… a tak ďalej, a tak ďalej… Teda – od malička robotoval na pánskom, potom vojenčil, potom zbojníčil, robil hrdinské skutky. Kedyže mu ostalo času, aby študoval za pána v ďalekej Trnave.
Nuž, majú pravdu? Nemajú ?
Oponenti dôvodia – aj za Jurkových čias boli medzi poddanými výnimočné osobnosti, vedmáci, vysoko sa vynímajúci medzi svojimi druhmi. Títo mali od pánov udelené určité privilégia, boli oslobodení od panského robotovania a svojim spôsobom si ich panstvo aj považovalo. Vedeli oni často predpovedať počasie na základe svojich skúseností, poznali liečivé bylinky, vedeli pomôcť pri urieknutí kravky, či malého dieťaťa. Vážení boli u pánov i poddaných a často urovnávali spory u nevoľníkov. Z vlastnej iniciatívy naučili sa často popri ťažkej robote na pánskom po nociach pri svetle smolných pochodní čítať, ba dokonca i písať a všestranne sa vzdelávali. Takýmto vedmákom bol aj otec Juraja Jánošíka. Za svoje drobné rady sa mu od pánov dostala kde – tu dajaká zlatka a od svojich súkmeňovcov sem – tam dajaké naturálie – či už to bolo pár vajíčiek, kuriatko, alebo trochu múky na chleba. Starý Jánošík bol teda pomerne vo svete rozhľadený a všetko jeho úsilie smerovalo k tomu, aby jeho syn niekedy dosiahol viac ako on, aby bol študovaný. Žgrlošil, strádal, odkladal ťažko nahonobené zlatky a keď jeho nadaný syn Jurko dosiahol vek potrebný na škoľovanie, pobral sa za pánom grófom Lowenburgom až do ďalekej Tepličky. Dal sa ohlásiť a ponížene poprosil aby osvietený pán gróf prepustil jeho syna na štúdia do Trnavy. Spupný Lowenburg by bol určite odmietol túto poníženú prosbu. Veď, kto to kedy videl, aby sprostý sedliak mal lepšie školy ako jeho pán. No, riadením osudu sa stalo, že práve v deň prosby starého Jánošíka narodil sa mu prvý vnuk – podľa neho, hrdý nositeľ slávneho mena a jeho právoplatný dedič z druhého kolena. Šťastný, že jeho rod má svojho pokračovateľa, milostivo súhlasil s Jánošíkovou prosbou.
Stará pani Jánošíková / nuž ako sa to vezme – mala sotva štyridsať rokov /, starostlivo zakrútila do malej plachtičky tých niekoľko krvopotne ušetrených zlatiek, do skromného batôžka zabalila pár osúchov, trošku slaninky, pár vajíčok. Do batôžka starý Jánošík pribalil ako relikviu písomné odporúčanie grófa Lowenburga pre osvieteného pána rektora trnavskej univerzity, mimochodom – jeho bývalého konškoláka z mladých čias a ešte aj teraz, podľa neho – dobrého kamaráta.
Jurko mal nohy mocné. Netrvalo ani celé dva dni a prvý raz uzrel kostolné veže staroslávnej Trnavy. Odpočinutý, hneď zavčas rána dal sa ohlásiť u osvieteného pána rektora a vysvetlil mu kto je, čo je a odovzdal mu odporúčajúci list od grófa Lowensburga. Aký bol gróf krutý a zlý na svojich poddaných, taký bol pán rektor trnavskej univerzity dobráčisko, prajúci mladým, šikovným i keď chudobným poddanským chlapcom. Od prvej chvíle sa mu mladý Jánošík mimoriadne zapáčil. Skromný, zdravý dedinský chlapec s otvorenou hlavou, s príjemným i keď hrdým vystupovaním, sa na míle odlišoval od pánskych synkov, študujúcich v tom čase možno len z dlhej chvíle a na prianie rodičov na staroslávnej Trnavskej univerzite. Pripomínal mu jeho mladé časy, veď aj on pochádzal z chudobných pomerov a len vlastnou usilovnosťou sa dostal na tak významné miesto. Veru, veľmi rýchlo pri debate s Jurkom pochopil, že tento hmotnými statkami neoplýva, že tých pár rodičmi krvopotne ušetrených zlatiek by mu nestačilo ani do prvých vakácii. Jemne a taktne naznačil Jurkovi, že sa mu bude snažiť pomôcť. Našiel mu ubytovanie u bohatého mešťana. Nie za peniaze, ale za drobné služby, ktoré ani hrdého Jurka nemohli uraziť. Tam sa mu dostalo aj skromnej stravy. Po nedlhom čase, ako lúmen ročníka začal vyučovať synkov a dcéry bohatých trnavských mešťanov a za túto službu sem – tam padla dajaká tá zlatka. Nemohol síce Jurko vysoko vyskakovať, ale pretĺcť sa štúdiom dalo.
Páni profesori Trnavskej univerzity si ako jeden Jurka obľúbili, pomáhali mu ako sa dalo finančne a predpovedali mu veľkú vedeckú budúcnosť. Často medzi sebou hovorili, že takého nadaného študenta ešte Trnavská univerzita nepamätá. Niektorí dokonca tvrdili, že prejde len niekoľko rokov, najviac šesť – sedem a budeme mať nového platného člena nášho profesorského zboru. A Jurko sa snažil. Exceloval v teologických vedách, prírodných vedách, ale jeho nadanie sa prejavovalo hlavne vo vedách technických: Tam , aj tam bol zanedlho premiantom. Bol priamo posadnutý štúdiom. Na čo nestačil cez deň, dobiehal po nociach. Za jeden rok dokázal absorbovať látku minimálne troch ročníkov. Štúdium mu bolo drogou, vedomosti sa na neho lepili ako muchy na med. Jeho logické myslenie mu umožňovalo spájať nadobudnuté vedomosti z rôznych odborov štúdia. Onedlho sa po celej staroslávnej Trnave pošuškávalo, že sa rodí nový svetový polyhistor. Označovali ho unisono za ozdobu a pýchu svojej staroslávnej univerzity. Dopočuli sa o ňom dokonca aj svetoznámi vedátori z Viedne a Pešti.
Často krát navštívila kavalkáda kočov najznámejších vedcov Trnavu, aby viedli učené dišputy s mladým kolegom. Boli to pre Jurka krásne časy. Najznámejšie a najbohatšie trnavské rodiny sa predbiehali, aby mohli do svojich rodín uviesť Jurka ako nádejného zaťa. Pravda, pletky s trnavskými kišasoňkami Jurko neodmietal. Dlho, predlho, po jeho náhlom odchode z Trnavy sušili sa slzami premáčané navoňané kapesníčky trnavských dievčat na priedomiach mestských parádnych domov, ale i kapesníčky švárnych slúžtičiek z horného Uhorska.
Zdalo sa, že kariére medzinárodne uznávaného vedca – polyhistora nič nestojí v ceste. Staručký rektor staroslávnej univerzity už chystal svoju dôchodkovú rozlúčku, už pripravoval cestu pre svojho nástupcu. Veru, nebolo iného vhodnejšieho kandidáta.
A zrazu – zrazu ktosi doniesol správu z Terchovej. Krutý Lowenburg nešanoval starého vedmáka – Jurkovho otca a pre akúsi pletku / možno nenastúpil v stanovenom čase na pánske / dal Jánošíka potupne derešovať. Jurko sa teda dozvedá, že jeho milovaný otec leží v Terchovej na smrteľnej posteli. Neváha. Dvadsaťštyri hodín pešieho pochodu, ba čo vravím pochodu – behu – trvá Jurkova cesta na horniaky. Bez oddychu, bez prestávky. Prišiel načas? Prišiel neskoro!
Načas, lebo ešte zastihol otca živého. V poslednej agónii zazneli len slová – Syn môj! – Otec!!
A Jánošík, Jurkov otec zavrel oči naveky.
V Jurkovi sa niečo zlomilo. Povedal – Sedliak nebude nikdy pánom, nesmie byť krutým pánom – opakoval so zaťatými zubami. Zahodil vedeckú kariéru za chrbát. Dôstojne a s pietou pochoval otca a rovno z maličkého cintorína s valaškou po boku sa rozbehol do hôr. Tam kdesi sa začala nová história Jurkovho života, história zbojnícka, história hrdinská – heroická.
Položme si teda znovu otázku. Študoval Jánošík na univerzite v Trnave, neštudoval ? Záleží na tom ? Nemení to nič na veci, že nakoniec sa stal z neho vodca utláčaných . Človek príklad – človek hrdina.
Čo dodať na záver tejto malej štúdie o študovaní Jurka Jánošíka z Terchovej ?
Trnavčania dodnes nedajú na Jurka dopustiť. Veď on – už ako vychýrený zbojník – ochranca poddaného ľudu – sa do Trnavy veľmi rád vraciaval. Nezabudol na trnavské slúžtičky – Žofky, Marky, Hanky, Zuzky, ale ani na trnavské kišasoňky. Nezabudol ani na svojich profesorov, spolužiakov.
Pri každej príležitosti Trnavu vždy rád navštívil a ako výsledok týchto návštev dodnes žije v stovežatej a staroslávnej Trnave množstvo jeho i keď nelegitímnych potomkov. Nakoniec, prečo by práve Trnava mala byť v tomto smere výnimkou.