K obci – mestečku – neďaleko Terchovej – Varínu, mal Jurko Jánošík odjakživa kladný vzťah. Idúc okolo varínskeho kostola nikdy nezabudol pripomenúť svojim druhom, že v tomto kostole bol pokrstený, že v tomto kostole dostal svoje poctivé zbojnícke krstné meno.
Varín mal rád aj preto, že vždy po dobre vykonanej zbojníckej práci, idúc domov do Terchovej, nezabudol sa so svojimi druhmi pristaviť v každej varínskej krčmičke. Mal ich rád všetky, ale najradšej sa stavil v krčme na hornom konci „ U žida Weisskopfa „.
Varín bol okrem svojich iných predností široko – ďaleko známy chýrečnými dievkami – krásavicami. Jurko miloval všetko krásne a s obľubou hovorieval, že krása zatavená do nežného dievčenského tela je vrchol nad vrcholmi. Tieto umelecké skvosty študoval často, vášnivo a rád. V tejto veci sa podobal námorníkom majúcim v každom prístave svoju milú.
Pre Jurka jedným z takýchto prístavov bola práve spomenutá krčmička. Krásna dcéra žida Weisskopfa – Ráchel – mu už dávno padla do oka. Už pred časom sa do nej vášnivo zamiloval a jeho láska bola ňou ešte vášnivejšie opätovaná. Dokonca ani židovi Weisskopfovi nebolo Jurkove dvorenie proti vôli. Dobre si všimol, že Jurko platí zlatými kremnickými dukátmi pohotovo a bez jednania keš. Junák sa mu pozdával po všetkých stránkach. Nakoniec aj Ráchel sa potrebovala dostať pod čepiec – vravel si.
Nič teda nebránilo veľkej láske. Začalo ísť do tuhého – hovorilo sa vážne o svadbe. Nebol by žid židom, aby si nekládol rôzne predsvadobné podmienky. Začal nepodstatnými drobnosťami s tým, že požiadavky bude stupňovať.
Jurko stanovil tiež určité podmienky – jedna z nich bola, aby si žid poslovenčil meno svoje a tým i krčmy. Veď sme na Slovensku – dôvodil / i keď, pravda, vtedy to bolo ešte horné Uhorsko /. Podmienka sa netýkala majetku, ani peňazí – židovi sa zdala ľahko splniteľná. Úradne si zmenil meno na Tuček. Tak sa stalo, že krčma sa začala volať „ Krčma u Tučka „. Veď, nakoniec, s malými obmenami má toto meno dodnes. Ešte relatívne nedávno sa volala „ Krčma u Bučka „ a dnes je to „ Krčma u Púčka „ Ktovie ako sa bude volať v budúcnosti. Jedno je isté – mená sa menia, menia sa zriadenia, mení sa svet, ale krčmy na Slovensku budú asi vždy.
Weisskopf – Tuček skusmo požiadal Jurka aby na znak dobrej vôle začal nosiť malú židovskú čiapku Kipu. Čo by láskou opitý Jurko neurobil pre svoju Ráchel. I tak ustavične nosil veľký zbojnícky klobúk a pod ten sa kipa zmestila tak, že ju ani vidno nebolo. Keď si aj niekedy v kruhu priateľov zložil klobúk a pod nim sa objavila malá židovská čiapočka – nerobil si nič z posmechu svojich druhov.
Čím viac sa schyľovalo ku svadbe, žid stupňoval svoje požiadavky. Kalich pretiekol, keď vážne požiadal Jánošíka, aby si dal urobiť rituálnu obriezku. Tak toto už Jurko nezniesol. Nikdy by nebol súhlasil so zmrzačením najkrajšej ozdoby zbojníka, na ktorú bol – ako hovoria zachované pramene – právom hrdý.
Tak stroskotalo nádejné manželstvo.
Tri dni a tri noci lúčil sa smutný Jurko s ešte smutnejšou Ráchel. Tri dni a tri noci nad Varínom, no najmä nad Koňhorou tiahli ťažké búrkové mraky, tri dni a tri noci burácali hromy a blesky divo osvetľovali Jedlovinu a celú terchovskú dolinu.
Koncom tretieho dňa – presne o polnoci, keď si nešťastní milenci dali posledný bozk na rozlúčku, nesmierne veľký guľový blesk zrazil nenásytného a lakomého žida Weisskopfa, teraz už Tučka, na zem a usmrtil ho.
O tom už ale Jurko nevedel. Sklamaný ,okamžite po rozlúčke s teraz už bývalou nevestou, vybral sa s chlapcami kdesi na dolnú zem.
Do roka a do dňa po otcovej smrti nešťastná Ráchel skočila do rozvodneného Váhu, priamo do krútňavy pri skalách Margita a Besna – a utopila sa s Jurkovým menom na perách.
Zhodou okolností a možno riadením osudu bolo to presne v deň a dokonca v hodinu, keď v Liptovskom Svätom Mikuláši zavesili na hák hrdinu národa – Jurka Jánošíka.
Veď čo už len dodať ku tejto presmutnej balade ? Hádam sa hodí úryvok zo známej terchovskej piesne : „ Hučia hory, hučia, hučí aj osika, že už nikdy nezahynie meno Jánošíka. „