Za Jánošíkových čias sa deťom, hlavne u poddaných, nedalo chodiť do školy celoročne. Mládež už od útleho veku musela pomáhať rodičom pri prácach na poli, pri pasení dobytka a hydiny, ba dokonca ani panstvo sa neštítilo využívať detskú pracovnú silu. Deti, tak ako ich rodičia museli robotovať na pánskom od včasnej jari do neskorej jesene.
Je pravda, deti pri prácach na poli čo – to pochytili z praktickej botaniky i zo zoológie a zootechniky, veľmi sa na nich nalepila hudobná výchova, hlavne spev a hra na jednoduchých hudobných nástrojoch pri pasení kráv a oviec. Čo – to pochytili aj z matematiky, teda počtov – jednoduché matematické úkony potrebovali nutne pri zháňaní dobytka z poľa. Vždy podvečer museli si byť istí či sa im dajaká tá kravka, či hus niekde nezatúlala. Malo toto praktické vyučovanie svoje výhody, no hlavný vyučovací proces ich čakal vždy cez zimu. Keď napadol sneh až po okienka malých drevených chalúpok, nastal pre deti čas štúdia. Nebolo to vyučovanie ceľkom také ako dnes – veď v jednej triede sa tiesnili deti od najmenších po najväčšie a učiteľ mal čo robiť, aby individuálne vyučoval jednotlivé ročníky. Hlavný dôraz sa kládol na to, aby sa deti naučili čítať a písať a najmä podpísať sa. Vedieť sa podpísať sa v tom čase považovalo za gramotnosť.
Týmto trochu zdĺhavým úvodom sme sa dostali vlastne k Jánošíkovým zápiskom. V nich si s nostalgiou spomína na svoje učiteľské pôsobenie. Tak, ako sa nedalo robiť v zime na poli, tak sa veľmi ťažko, ba skoro vôbec nedalo v tomto ročnom období ani zbojníčiť. Hôrni chlapci dostali až do jari neplatené voľno a po krutej zime sa znovu stretávali až na prvom jarnom levočskom jarmoku.
Nemal teda ani Jánošík za dlhých zimných dní čo robiť. Ako človek študovaný už vtedy správne pochopil, že len vysoko vzdelaný poddaný má šancu účinne bojovať proti neprávostiam pánov a len tak má nádej nad nimi zvíťaziť.
Preto naozaj s radosťou prijal ponuku počas dlhých zím vypomáhať ako pomocný učiteľ v miestnych školách. S humorom jemu vlastným rád spomína, že nikdy dobre nevedel či je pomocný učiteľ na riadnej škole, alebo riadny učiteľ na pomocných školách. Nech bolo akokoľvek, vždy mal ku tejto robote blízko a mal do nej veľa chuti.
Deti Jánošíka ako učiteľa priamo milovali a zbožňovali. Celé vyučovanie viedol na výsosť prakticky a s poriadnou dávkou humoru. Vedomosti u detí pribúdali akoby samé, bez toho, aby pociťovali pri výučbe dajakú záťaž, či drinu. Napríklad taký telocvik – čo to bolo smiechu keď nacvičovali vrh valaškou alebo nožom, preskakovanie vatier, beh do kopca a iné praktické disciplíny. Dobre sa zahriali aj pri zbieraní dreva a raždia na kúrenie vo veľkej peci v škole, bolo to zároveň aj štúdium šikovnosti skrývania sa pred pánskymi horármi, dokonca aj pandúrmi. Táto činnosť bola totiž prísne zakázaná.
Jánošík zásadne deti neznámkoval – viedol ich k tomu, aby štúdium bolo pre nich zábavou, radosťou, sviatkom a nie drinou. Na konci každého zimného ročníka napísal na každého žiaka posudok s odporučením buď na postup do ďalšieho ročníka, no i na postup do vyšších škôl. Nadaných žiakov potom sponzoroval na počas štúdii – či už v blízkej Levoči, Trnave, ale aj v Pešti a Viedni. Dobre vedel, že investícia sa v budúcnosti zúročí a pomôže poddaným v ich boji za svoje práva.
Jurkova frajerka Anička veľmi rada vypomáhala pri vyučovaní ručných prác u dievčat. Prakticky vyučovala dievčatá šitiu, vyšívaniu, paličkovaniu, štrikovaniu. Viedla aj hodiny varenia kapusty a zemiakov. Vo vyšších ročníkoch učila aj sviatočnejšie a náročnejšie jedlá – napr. osúchy a hlavne chýrečné bryndzové halušky.
Pánom sa tieto poddanské školy nie veľmi páčili, snažili sa silou mocou o ich zrušenie. Jánošík by nebol Jánošíkom, aby prv než začal vyučovať, ešte v jeseni, si nebol vybavil až v sídle stolice v ďalekom Trenčíne všetky náležitosti, povolenia, štemple a podpisy. Pánskym inšpektorom pri častých inšpekciách klapli vždy zuby naprázdno.
Intenzita vyučovania novými modernými Jánošíkovskými metódami bola taká, že deti, ktoré chodili do školy prakticky pár mesiacov do roka, vysoko predčili vedomosťami pánske deti, ktoré chodili do škôl po celý rok. Darmo páni získavali pre svoje deti súkromných učiteľov za ťažké peniaze. Možno len v zemepise sa mohli s poddanskými deťmi rovnať – aj to len preto, že často cestovali so svojimi rodičmi po celom Uhorsku – mali možnosť navštíviť Búdu i Pešť, Viedeň, pochutnať si v Szegede na Szegedínskom guláši, alebo v Debrecíne ne chýrnych debrecínskych párkoch. Najzámožnejšie dokonca chodili letovať na brehy Uhorského mora – Balatonu. Ale to bolo tak asi všetko. Možno, možno ešte reči. Vedeli síce pánske deti aj po slovensky, no za tú reč sa dosť hanbili. Statočne ale lámali maďarčinu, nemčinu a od francúzskych učiteliek pochytili čo – to aj parléuovať. Vo všetkých ostatných vedných disciplínach poddanské deti vysoko predčili pánčatá.
Jurko vo svojich zápiskoch vyslovil pevné presvedčenie, že časom vzdelanosť poddaných bude isto – iste sláviť úspech v spravodlivom boji proti pánom. Predpovedal síce dobre, no, nedožil sa toho. Hoci, hoci ani dnes tá spravodlivosť o ktorú sa ON celý svoj krátky život snažil sa ceľkom nenaplnila – páni sú zase pánmi – a robotný, poctivý ľud, – nuž vieme ako to je !!!!!!