Jurka veľmi bolelo, že počas dlhých zím sa poddaný ľud zaliezajú do svojich dreveničiek, muži navštevujú početné krčmy a pasívne prečkávajú čas do jari. Ľudia sa uzatvárali do seba, málo komunikovali a len akosi tŕpne prečkávali zimné obdobie.
Okrem rozvoja zimného školstva si Jurko zaumienil pritiahnuť široké masy poddaných k aktivite a tvorivej činnosti.
Za priamo masový prejav kultúry poddaného človeka na dedine považoval rozvoj divadelníctva. Nemienil tým len pasívne konzumovanie divadelných hier, ale priamo tvorivú činnosť po všetkých stránkach.
Ako v iných oblastiach, aj tu musel začať tak povediac – od piky / s obľubou hovorieval – od valašky /.Podľa hesla rozkáž pán, urob sám, musel si najprv divadelné hry sám napísať. Nebolo to nič ťažkého pre nášho Jurka. Celú jednu zimu, ktorú trávil ako vychovávateľ grófskych deti v kaštieli v Tepličke, v druhom pláne, takpovediac na vedľajší pracovný úväzok tvoril po nociach skvelé divadelné hry. Boli to diela, ktoré, ak by sa boli zachovali, boli by prínosom nielen pre naše, ale aj svetové divadelníctvo a mali by ešte aj dnes miesto na svetových scénach, na doskách ktoré znamenajú svet.
Žiaľ, z jeho poškodených a neúplných zápiskov sa mi podarilo vydolovať len názvy niektorých diel, zväčša len k krátkou charakteristikou. Diapazón oblastí z ktorých čerpal námety pre svoje hry bol neobyčajne bohatý. Boli to prevažne námety z dedinského prostredia o živote poddanského ľudu tých čias, o boji poddaných s pánmi za svoje práva. Zo žánrov prevažovali veselohry, veď, ako vravieval – poddaný má smútku a drámy dosť aj vo svojom ťažkom živote a potrebuje sa odreagovať.
V hre „Statky matky“ načrel do spomienok na starú Jánošíčku. Statkami v tejto hre nie sú len hmotné statky, tobôž nie konkrétny statok ako kone, kravy, hydina – ale sú to predovšetkým statky duchovné a duševné.
V dielach „Kubo na hrubo“ a „Maňka Kôstková“ využíva už naplno svoj príslovečný humor a „ montuje „ do nich svoje spomienky na pestvá mládeneckých čias i nostalgickú spomienku na priateľku z detstva, istú Maňku, vychýrenú krásavicu z bohatej roľníckej rodiny. Maňka bola jeho veľká láska, jej bohatí rodičia ju však prinútili zobrať si za muža istého starého zabezpečeného pernikára z blízkej Žiliny . V závere hry sa Maňka prebodne pernikárskym nožom a umiera s Jurkovým menom na perách.
Tak ako „Kubo na hrubo“ je rozmarná komédia, druhá hra nesie všetky znaky tragikomédie.
V obsiahlej dráme „Sága rodov Révayovcov a Fehérpatakyovcov“ vykresľuje záhaľčivý život pánov a ich vykorisťovateľské vzťahy k poddanému ľudu. V druhom pláne plasticky približuje boj poddaných proti pánom.
V melodráme „Vesta z hôľ“ opisuje ťažký život chudobnej nevesty, ktorá roky po večeroch, po ťažkej lopote na pánskom, s láskou vyšíva vestu pre svojho milého – zbojníka. Vesta je vyšitá, dokončená, nevesta pripravená na vydaj – zbojník však zomiera rukou kata.
Napriek Jurkovej virtuozite v komédiách i drámach, jeho doménou boli spevohry. Nerád používal názov opereta, skôr sa mu páčil názov muzikál. Zdá sa nám, že muzikál je slovo veľmi moderné a mladé. Je dokázateľné dokumentované že ho vymyslel Jurko. Vychádzal zo slova muzika, tak sa vravelo a vraví v Terchovej hudbe.
Spomína, ako priamo nenávidel divadelné hry francúzskeho pôvodu, tzv. pastierske. Vedel že ich hrajú prominentné osobnosti kráľovského dvora, často s kráľom v hlavnej úlohe. Navoňavkovaní páni a panie v pseudoľudových krojoch robili na scéne svoje pukerle a nič nevedeli a ani len netušili o ťažkom živote ľudí ktorých chceli predstavovať.
Inšpirovaný hore uvedeným, v spravodlivom rozhorčení napísal ostrú satirickú hru pod názvom „Múzy kal“. V nej stavia oproti sebe čistý potôčik poddaného ľudu a špinavý kal nenávidených pánov.
V neskorších dielach sa znovu vrátil k témam z dedinského prostredia. Používal v nich ľubozvučnú slovenčinu a ešte ľubozvučnejšiu Terchovčinu. Hovorené slovo hojne pretkával hudobnými a speváckymi vložkami, organicky zaraďovanými do deja. Samozrejme, aj tanečná zložka divadelného súboru mala svoje nazastupitelné miesto.
Vyzbrojený písomnými podkladmi i teóriou pustil sa do roka a do dňa do nacvičovania svojich hier. Hercami sa čoskoro stali obyvatelia celej dediny, ba nacvičovať dochádzali i oddaní poddaní z blízkeho i ďalekého okolia. Každému našiel Jurko svoje miesto, či už v hlavných, vedľajších úlohách, alebo aspoň v davových scénach – v komparze. Terchovskí muzikanti, speváci a tanečníci boli v každom divadelnom predstavení na roztrhanie.
Jánošíka za jeho divadelnú aktivitu pochvaľovali starí i mladí, dokonca neraz aj panstvo nasadlo do kočov a prišlo si pozrieť niektoré z jeho hier. Len židovskí krčmári nevedeli Jurkovi prísť na meno. Lebo, ako sám hovoril, vzdelával a aktivizoval poddaní ľud formou divadelníctva, no zároveň bojoval aj proti rozšírenému alkoholizmu. Pálenka bola liek poddaného na ťažký život, v nej utápal svoj žiaľ, starosti i smútok. Poctivými nácvikmi divadelných hier a potom predstaveniami Jánošík odsal klientelu krčmárom a už v tom čase nenásilnou formou prispel aj k zakladaniu abstinentských spolkov / sám bol nie jeden krát ich čestným, ale aj výkonným predsedom /.
Aj páni veľmi rýchlo pochopili aké nebezpečenstvo sa skrýva za touto Jurkovou činnosťou.
Veď vzdelaný, triezvy poddaný mal oveľa väčšiu šancu bojovať za svoju spravodlivú vec proti pánom ako predtým. A to bolo aj prvoradým Jánošíkovým cieľom.