Nie je nič čudného na tom, že Jánošík pri svojich obrovských stykoch, pri svojom ohromnom bohatstve nahonobenom poctivým zbojníckym remeslom, dokázal prostredníctvom svojich hôrnych chlapcov po svojom zlapaní v čo najkratšom čase nájsť si dvojníka, ba povráva sa, že už pri výkone svojho povolania mal takých dvojníkov viac.
Nakoniec, nie nadarmo sa hovorilo s rešpektom aj u pánov, že ten prekliaty Jánošík sa niekedy musí aj roztrojiť – tak často ho bolo vidno na viacerých miestach naraz. Nuž, kvalitným mejkapom a zaoblečením do autentického odevu nebolo až také ťažké vytvárať ilúziu potrebnú na oklamanie nepriateľa.
Neprišlo teda zaťažko hôrnym chlapcom za kráľovský bakšiš podplatiť stráže v mikulášskej base a za temnej noci uskutočniť výmenu Jánošíka za dvojníka. Je to až také čudné a neuveriteľné? Veď aj vtedy, tak ako dnes, peniaz vládol svetom. Rozdiel bol možno len v tom, že vtedy to nebol dolár, libra, alebo euro, ale boli to poctivé kremnické, v zlate razené dukáty.
Neborákovi, dvojníkovi bolo sľúbené, že sa nemá čoho obávať, že milosť určite príde čo aj na poslednú chvíľku a on si bude takto zarobené sľúbené dukátiky do smrti užívať. Nuž, stalo sa, čo sa stalo. V réžii popravy čosi zaškrípalo a chudákove dukáty si užívali už len jeho dedičia. História meno junáka nezaznamenala, ale dokonca ešte dnes sa o bohatších Terchovcoch hovorí, že ich majetok pochádza zo zbojníckych prameňov. Nechajme túto chúlostivú tému bokom a šibnime trochu do koní v pokračovaní tejto histórie.
Posuňme sa o niekoľko mesiacov, či rokov ďalej. Jánošíka dlho – predlho mrzela smrť nevinného dabléra, uzavrel sa do seba a pomáhal šuhajovej rozvetvenej rodine ako sa dalo. Dal vyštudovať všetkých jeho bratov a jeho rodina nikdy netrpela núdzu.
Nikto by veru, ani nie tak dlho od pamätnej popravy, spoznal vo fúzatom, bradatom chlapovi v najlepších rokoch bývalého slávneho odbojníka, tobôž preto, že každý bol presvedčený o jeho slávnej smrti.
Prešli teda roky. Krv nie je voda a čas všetko hojí. Nie veľmi dlho po fingovanej poprave navštívil Jánošík smútiacu Aničku. Tá bola celá bez seba spoznajúc, že jej milý žije. Veru, v kútiku srdiečka sa zaradovala aj preto, že dokázala, hoci s ťažkým srdcom, odmietnuť množstvo nápadníkov mysliacich si, že po Jurkovej smrti majú v tomto prípade voľné pole pôsobnosti.
Netrvalo dlho a v Terchovej sa konala tichá svadba. Bradatý, fúzatý, švárny mládenec pod menom Šíkjan František bral si poctivú / vraj / pannu Aničku Mahultovú za ženu. Usadil sa a že bol chlap robotný, zanedlho sa vykúpil z poddanstva. Postavil pomerne slušnú drevenicu a postupne sa začali rodiť malí Šíkjanovia. Pri ich výchove a sýtení hladných krkov celého rakášu Šíkjanovcov nebolo veru ani pomyslenia na zbojníčenie, na odboj. Žezlo v chalupe prebrala železnou rukou Anička.
Hoci Jánošík bol formálnou hlavou rodiny, ona bola krkom ktorý tou hlavou točil a hýbal. Ak aj Jurkovi občas prebehli hlavou myšlienky na zbojníčenie, okríkla ho milo, ale rozhodne – hrdina, nehrdina, teraz bude tvoja najväčšia zásluha nasýtiť hladné krky, živiť rodinu – na valašku ani nepomysli ! – Márne sa Jánošík ošíval, márne prosil, Anička bola neoblomná.
Nuž, čo mu teda ostávalo ? Pracoval do úmoru, prikúpil dajaké tie roličky, hrdlačil, sedliačil, choval kravky, prasiatka, kozičky aj hydinu – veru , darilo sa mu. Valaška na pôjde ticho hrdzavela, zázračný opasok hlivel kdesi zavesený v komore, nedôstojne obhrýzaný večne hladnými myšami. Nech bol Jurko predtým akýkoľvek hrdina, nech sa akokoľvek nebál nikdy nikoho, boh vie, že prísnej žene neradno odvrávať.
Prešli roky. Väčšina pánov, odporcov Juraja Jánošíka pomali povymierala, len povesti o ňom boli stále živé. Dokonca s odstupom času jeho hrdinské skutky ľudovým podaním sa ešte znásobovali.
Jedného pekného letného podvečera šesťdesiattri ročný Juraj Jánošík / alias Šíkjan František / – teraz už striebrovlasý dedko – si u svojej Aničky po dlhom čase vymodlikal návštevu blízkej malej krčmičky. S veľkou chuťou, posmelený nečítanými pohárikmi borovičky sa rozhodol netajiť viac svoju totožnosť.
Dočkal sa však nemilého prekvapenia. Jeho rozprávanie príhod z mladosti prerušovali štamgasti neúctivým smiechom po celej krčme. Kto? Ty ? A Jánošík ? To bola ozruta, legenda.
Pozri sa na seba, vetchý dedko! Teba položí pár pohárikov a ty by si mal byť ten, ktorého nepoložilo samojediného na lopatky celé vojsko? Nedaj sa vysmiať, dedo!
Starý Juro Jánošík sa dušoval, zaprisahával sa – verte mi, bol som to ja a bolo to všetko inakšie ako si vy myslíte – ale, neverili mu.
Možno to bolo tak dobre. Veď všetky hrdinstvá, všetky rebélie a revolúcie viedli prevažne mladí ľudia a je možnože len ich šťastie, že hynú v rozkvete svojich tvorivých síl, že sa stávajú práve vtedy legendou.
Často z mladých rebelov po čase ostanú senilný dedkovia, snažiaci sa priživovať na svojej bývalej sláve, neustále spomínajú svoje zásluhy, nedokážu reálne posúdiť že život ide ďalej, časy sa menia, rodia sa nový hrdinovia.
Veď príkladov na to máme z histórie dosť a dosť.