Píše sa rok 1771. Starý Sivák od Pantákov sedí na priedomí svojej dreveničky. Pomaly a rozvážne napcháva svoju fajočku – zapekačku posekanou zmesou lístia rôzneho druhu – tabaku, ktorého presné zloženie vie naozaj iba on. Pomaličky si pripaľuje a s rozkošou produkuje a vyfukuje kúdole štipľavého dymu. Po dlhej zime skrehnuté reumatické údy nastavuje už o čosi lepšie hrejúcim lúčom marcového slnka. Teší sa, že zase prežil ďalšiu krutú zimu, hoci mysľou mu prebleskuje myšlienka – pozor, stará ľudová múdrosť hovorí – marec, poberaj sa starec. Dúfa a verí, že nastávajúci marec nie je jeho posledný.
Sivovlasý Jano Sivák od Pantákov nie je na priedomí osamotený. Jarné slniečko vylákalo celý rakáš rozšantených detvákov, už teraz sporo oblečených do ľanových nohavíc po kolená a do nedávno ešte žiarivo bielych ľanových košieľok. Veď ich najväčšou zábavou je preskakovanie kalných mlák, na ktoré sa premenil ešte len nedávno bielučký sneh.
Staré porekadlo hovorí, že človek sa stáva mužom vtedy, keď obíde mláku, namiesto aby do nej skočil. Deti len potvrdzujú toto pravidlo. Ani na um im nepríde večerná výplata, ktorú dostanú za špinavé oblečenie od svojich materí.
Starý Sivák s úľubou pozoruje drobizg a trpezlivo čaká na svoju chvíľu. Životná skúsenosť mu hovorí, že aj deti si čochvíľa budú musieť odpočinúť, a skôr, či neskôr si k nemu prisadnú, aby si vypočuli jeho spomienky. Veď už len tie mu ostali a rád by sa znovu dosýta vyrozprával.
A naozaj, netrvá dlho, deti si po jednom prisadávajú na posledné, doteraz ušetrené siahovice dreva.
Prosíkajú: Dedo, nože, ako to bolo za vašich mladých čias, za čias Jánošíka ? Šťastný úsmev preletí dedovou zvráskavenou tvárou. Očistomok sa ale ešte chvíľu necháva prosiť. – Decká, veď som vám to rozprával hádam aj tisíckrát, čo vám ja už, neborák, poviem ešte nového ? Deti pristávajú na jeho hru. Dedo, nebolo to tisíckrát, už sme toho aj veľa pozabúdali. Veď vy viete tak krásne rozprávať, vždy niečo pridáte, také, čo sme ešte vôbec nepočuli. Porozprávajte teda. Nuž dobre, ale posledný krát – / dedo netuší, akú veľkú pravdu práve povedal /.
Urobí dramatickú pauzu a začne.
Pravda je, že z očitých svedkov Jánošíkovho života žijem už len jediný. Hovoril som vám už, aké to bolo chlapisko. Ja si ho pamätám z čias mojej mladosti, mal som hádam práve toľko rokov ako teraz vy. Veď pod jeho šibenicou som stál ako trinásť ročný fagan.
No, ale nepredbiehajme. Jurko, okrem svojej kmeňovej družiny si vyberal aj svojich mladých nasledovníkov, dorast, ako by sme to dnes povedali. Veru, adeptov bolo veľa, ale výber bol veľmi prísny. Po náročných exámenoch vybral dvadsaťjeden mládežníkov vo veku osem, až dvanásť rokov a, nechcem sa chváliť, nebol som ja veru medzi poslednými.
Ďuri báči, ako sme ho niekedy žartom volali, sa so svojimi hôrnymi chlapcami v každej voľnej chvíli venoval našej výchove. Tréningy to bývali tvrdé, ale čím tvrdšie boli, tým viac nás to bavilo. Jurko nás cvičil najmä v šikovnosti, obratnosti, v narábaní s valaškou, nožmi, palicami, v behoch a pochodoch. Sila, tá príde pozdejšie sama – povzbudzoval nás. Hoci sme do školy chodievali vždy len pár zimných mesiacov do roka, viedol nás k tomu, aby sme v prvom rade školu brali poctivo, aby sme sa vzdelávali vo všetkom, čo nám staručký pán rechtor vtĺkal do hláv. Vysvetľoval, aké dôležité je vzdelanie pre budúceho zbojníka – bojovníka za práva poddaného ľudu.
Po čase sa na nás nalepilo veľa poznatkov a Jurko hovorieval, že my sme jeho nasledovníci. Ak by sa mu vraj aj niečo stalo, musíme pokračovať v jeho šľapajach. Dokonca, mňa – vtedy malého Janíčka od Pantákov, ustanovil akýmsi veliteľom jánošíkovského dorastu.
Dni sa stretali s dňami, mesiace s mesiacmi. Zrazu do Terchovej prišla správa o Jánošíkovom uväznení a jeho blízkej poprave. Skoro dva dni pešieho pochodu s matkou nám trvalo, kým sme sa dostavili do Liptovského Svätého Mikuláša. Došli sme tam unavení nadránom, v deň popravy. Ešte stále sme všetci verili, že Jurko určite dostane milosť, že nebude potupne popravený zavesením na hák. Márne boli naše túžby.
Za brieždenia sme stáli s matkou v prvom rade medzi poddanými pod šibenicou. Už vyviedli kati Jurka spútaného z temnice.
Verte, či neverte, prvý jeho láskavý pohľad, keď si pretrel rukávom vychádzajúcim slnkom oslepené oči, patril jeho milovanej Aničke a hneď potom sa milo usmial aj na mňa. Až ma zamrazilo. Chcelo sa mi kričať – katani, nechajte ho žiť, veď on je náš ochranca … nevydal som z úst ani hlásku: Ešte malými pästičkami búšil som do katov vyvádzajúcich Jurka z väzenia.. Kati to brali ako ceľkom dobré spestrenie služby a vysmievali sa mi.
Vtedy som sa zaprisahal. Dočkajte kati, dočkajte páni, aj na vás raz dôjde a ja sám sa budem snažiť vám toto neprávie stonásobne odplatiť.
Starý Jano Sivák od Pantákov pri týchto spomienkach nedokáže zatajiť vzrušenie a deti s otvorenými ústami, skoro nedýchajúc, nemo žiadajú pokračovanie už niekoľko krát počutého príbehu. Urodzené panstvo si dáva načas. Po prehýrenej noci, pri oslave polapenia a nasledovnej popravy obávaného buriča možno ešte dospávajú, alebo ešte sedia pri bohatých raňajkách. Kati si ešte posledný krát napchávajú fajky, debatujú, poddaní sa potichu modlia.
V tej chvíli čakania Jurko podíde ku katom – neprosí, žiada, aby mu dovolili ešte posledný raz porozprávať sa so svojim, akože, synovčekom. Kat bol nakoniec tiež len človek z ľudu, bolo to jeho zamestnanie, možno sa v ňom niečo pohlo a milostivo privolil.
Podišiel som ku Jurkovi. On sa tváril, že sa len nezáväzne rozpráva s malým chlapčekom, ale pošepky mi rozprával. Janíčko, ustanovil som ťa svojim nástupcom, musíš vedieť, kde mám ukryté svoje poklady. Úchytkom, potajme podáva mi do spotenej ruky kúsok užmoleného papierika s nákresom skrýše i ústne mi vysvetľuje čo a ako. Janko, vraví mi – sľub mi, že poklad použiješ len tak a vtedy, ako som vás to učil. Musí byť na prospech celému poddanému ľudu, použitý najmä na financovanie boja za jeho práva, a hlavne použitý len vtedy, keď bude najhoršie.
Prichádzajú páni, číta sa rozsudok proti ktorému nieto odvolania, vykoná sa poprava. So smútkom sme sa rozišli do svojich domovov.
Až vtedy však nastali kruté časy. Nebolo už Jánošíka. Postupne páni pochytali jeho druhov, mučili, lámali v kolese, šablovali, vešali. Dokonca aj jeho vlastných bratov popravili ako nebezpečných buričov.
Nuž, priznávam, čo už my, mládežníci, ktorí sme kedysi mali také smelé reči a ciele, ktorí sme ako jeden sľubovali, že sa budeme biť do poslednej kvapky krve za práva poddaného ľudu – skrátka, naľakali sme sa.
Represie boli čím ďalej, tým viac krvavejšie. Poniektorí z nás sa pozdejšie poženili, usadili, postavili si aké – také dreveničky – spohodlneli sme po zbojníckej stránke a zvykli sme si.
Mňa veru ťažilo tajomstvo Jánošíkových pokladov, no uvedomoval som si že ešte nenastala doba, aby sme boli hodní ich použiť. Len raz som sa bol osamotený pozrieť v ich tajnom úkryte a poviem vám, úžasom som skoro skamenel hľadiac na to množstvo dukátov, zlata, striebra, drahých kameňov a prekrásnych zbraní. Som už teraz teda len jediný žijúci svedok existencie toho bájneho pokladu, ktorého hodnota sa ani nedá predstaviť, nieto ešte vyčísliť.
Nuž, teda, detváky, už teraz viete kto bol ten často spomínaný malý Janíčko, symbolicky sa lúčiaci v mene celého poddaného ľudu s našim milovaným hrdinom pod šibenicou. Bol som to ja, ale tak ako ostatní poddaní, zmohol som sa len na takzvaný tichý odpor a nevykonal som žiadne hrdinské činy. Dosť sa za to pohanbievam. Veď, čože už to len bolo za hrdinstvo reptať potichu proti pánom tam kde ťa nikto nevidel a nepočul, pri zbieraní zemiakov na pánskom kde tu potajomky zatlačiť dajaký ten zemiačik nohou do zeme, občas prevrhnúť dajakú tú pánsku fúrku sena pri zvážaní z lúk.
Nuž, čo bolo, bolo. Ťažko teraz plakať nad rozliatym mliekom. Trochu ma len teší myšlienka, že aspoň vám som sa snažil vštepiť do hláv Jánošíkov odkaz, vštepiť odpor proti pánom, vštepiť myšlienku rovnosti , slobody, bratstva. Pevne dúfam, že toto malé semienko vo vás vzklíči a prinesie kýžené ovocie. Toto mi bude útechou keď sa budem poberať na druhý svet.
Ufúľaný, zablatený, ledva sedemročný malý Martinko priskočí ku dedovi, hrdo vystrie svoju útlu hruď a hovorí – Dedo, veď aj ja som priezviskom Jánošík a sľubujem vám, že keď vyrastiem, budem jeho nasledovníkom tak, ako ste nás to vy učili. Hovoril to s takou presvedčivosťou, s takým skoro až nedetským pátosom, až sa mu nedostávalo dychu a zajakával sa. Celý rakáš detvákov, ako jeden, sa k nemu pripojilo, vykrikovali jeden cez druhého, dupotali malými bosými nôžkami – áno tak je,
Martinko bude našim vodcom a my všetci budeme nasledovať Jánošíkov odkaz.
Veľké slané slzy ako drahokamy tečú po zvráskavenej tvári starého Jana Siváka od Pantákov. Šepoce si popod dohora vykrútené fúzy – už len pre toto sa mi oplatilo žiť. Už len to, že som tejto generácii dokázal vštepiť vznešené ideály Jurka Jánošíka stojí za všetko. Nežil som nadarmo. Keď už nie ja, ani moja generácia, možno práve toto sú tí pravý bojovníci. Osvietila ho náhla myšlienka. Človek nevie dňa, ani hodiny kedy sa poberie na druhý svet a nebolo by dobré, aby som si tajomstvo Jánošíkových pokladov zobral so sebou do hrobu.
Hľa, tu je chvíľa, keď to tajomstvo treba odovzdať ďalej. Napraví si šnúrky na padajúcich gatiach, širokým rukávom košele utrie zaslzené líca a slávnostným hlasom prerečie. – Detváky moje. Čo som vám doteraz rozprával, to ste už odo mňa počuli už viackrát. Možno som sa vám niekedy zdal omieľaním týchto mojich spomienok už trošku otravný, ale nikdy ste to na sebe nedali znať. No čo vám teraz poviem, nepovedal som doposiaľ ešte nikomu. Chcem vám odovzdať tajomstvo Jurkových pokladov. Sľúbte mi, že sa aj vy budete riadiť pokynmi, ktoré odovzdal mne. Odteraz to bude platiť aj pre vás.
Dobre ma počúvajte. Poviem vám všetkým, kde leží najväčší poklad Jurka Jánošíka. Práve vy budete odteraz strážcami jeho odkazu, vy, keď to bude potrebné, použijete na dobrú vec vedrá dukátov, košíky zlata, striebra a drahých kameňov. Nech je tento poklad použitý v poslednom, rozhodujúcom boji poddaných za spravodlivosť.
Dedovi Janovi Sivákovi od Pantákov od vzrušenia zlyháva hlas, ťažko mu je od vzrušenia nadýchnuť sa. Studený pot mu vystupuje na čelo. Srdce mu raz vynecháva, raz cvála ako splašený kôň. Musí sa nadýchnuť, musí si odpočinúť. Deti, uvedomujúc si vážnosť chvíle, mlčky sedia, ani sa nepohnú. Počuť len šuchot krídiel prvých jarných múch, vylákaných zo škár už trošku viac hrejúcim slnkom.
Oddýchnutý dedo po dlhšej chvíli znovu pokračuje. Teda, pôjdete, vždy len dvadsiateho prvého marca v roku presne napoludnie, hore Jánošíkovými Dierami a od veľkej jedle ktorú vám neskôr ukážem, zatočíte sa severným smerom. Odpočítate presne sedemdesiat sedem vojenských krokov…..
Dedove vzrušenie dosahuje vrcholu. Znovu dosť dlho oddychuje, no predsa len pokračuje. – Zastavíte sa, a kde presne napoludnie tieň najvyššej skaly veľmi dobre viditeľnej dosiahne na zem, zabodnete valašku, merajúcu presne jeden meter, dvadsaťjeden centimetrov.
Odtiaľ sa poberiete… dedo už ledva drmolí, slová sa dajú ťažko rozumieť. Zavrie oči a po dlhšej chvíli ledva počuteľne zašepká – vodu, doneste mi vody … Detváky, vzrušené aj oni na najvyššiu mieru, bežia ozlomkrk vyhovieť dedovej prosbe. Prinášajú čerstvú studničnú vodu, prikladajú otlčený hrnček k dedovým sinavým perám, ale ten už veru vody nepotrebuje. Posmrtný úsmev vyhládza na jeho stareckej tvári ešte nedávno hlboké vrásky.
Všetko je skončené. Starý Jano Sivák od Pantákov už nikdy neprehovorí. Neprehovorí a neprezradí tajomstvo legendárneho pokladu Jurka Jánošíka.
Márne sú do dnešných dní snorenia, hľadania dobrých i zlých ľudí, dobrodruhov i vedcov používajúcich na hľadanie pokladov najmodernejšie technické vynálezy. Nikomu sa to nepodarilo.
Možno to tak Jurko Jánošík chcel. Možno ešte stále nie je najhoršie tomuto nášmu slovenskému ľudu.
Možno raz, keď to bude najpotrebnejšie ukáže sa poklad sám tomu najhodnejšiemu z nás, tomu ktorý s ním bude vedieť naložiť tak, ako si to Jurko Jánošík predstavoval.