Jurko Jánošík – napriek tomu, že bol veľmi zaneprázdnený poctivým zbojníckym remeslom, nikdy nezabudol odovzdávať svoje bohaté skúsenosti a vedomosti hôrnym chlapcom. Okrem iného vychovával v nich aj lásku a hrdosť k svojej rodnej krajine, k Slovensku a k Slovanstvu. Pri jednej z mnohých opekačiek na vrchu Rozsutca vrátil sa k tejto jeho obľúbenej téme a rozpovedal im pri ohníku – ako to sám nazval – „Niečo z možnej histórie Slovanov“ – chtiac svojich chlapcov zabaviť, poučiť i vzbudiť v nich národné povedomie.
Vypočujme si to teda:
Ľahko bolo v púštnych oblastiach Egypta, alebo Lýbie, zachovať aj niekoľko tisícročné pamiatky. Piesok a sucho – nemilosrdní nepriatelia života, boli pre uchovanie pamiatok naopak veľmi milosrdní. Po stáročia a tisícročia piesočné búrky, preháňajúce sa ponad púšte, dokonale pochovali a zakonzervovali celé mestá, hrobky, pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty. Veľa z nich už bolo objavených a veľa ešte čaká na svojich objaviteľov.
Tak ako boli priaznivé podmienky pre zachovanie pamiatok na dávnu minulosť v spomínaných oblastiach, omnoho nepriaznivejšie boli na našom území. Pažravé mikroorganizmy mali vo vlhkých podmienkach zeme žatvu. Základným stavebným materiálom našich prapredkov, v minulosti, ale i ešte donedávna, bol najprístupnejší stavebný materiál – drevo. Vyrábali sa z neho aj predmety dennej potreby – taniere, misky, lyžice i nábytok a zbrane. Hoci sa tento lacný, všade prístupný materiál dal ľahko opracovať, za istých podmienok nedokázal odolať ohňu, ani vode. Veď sa len pozrime do nedávnej histórie našich miest a dedín. Koľkokrát len za jedno storočie ľahli popolom a koľko pamiatok na zašlé časy zotlelo v zemi len po niekoľkých desiatkach rokov. Tu je možno vysvetlenie, prečo na našom území nachádzame tak pomerne málo pamiatok z histórie.
Znamená to však, že v období veľkých ríš Sumerov, v období stavby pyramíd, v období trójskych vojen, či v období zakladania Ríma a Rímskej ríše bolo naše územie len jednou veľkou bielou machuľou na mape sveta? Je naozaj pravdivé to smiešne tvrdenie, že naši predkovia sa tu objavili odkiaľsi z neznámych krajov – z ničoho nič, niekedy v 4. – 5. storočí nášho letopočtu ? Vari len preto, že sme neobjavili niekde v Hornej – Dolnej, alebo v Maríkovej, či v Lutišiach zakopané rozsiahle mestá, pyramídy, alebo zlatom a striebrom oplývajúce hrobky kráľov a kráľovien Považia, Ponitria, alebo Pohronia ?
Nemohlo to byť úplne inakšie ? Napríklad takto?
Predstavme si, že na úsvite dejín aj na našom území existovala vyspelá civilizácia, minimálne porovnateľná s vtedajšími civilizáciami o ktorých sme hovorili. A ak, tak to boli s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou Slovania – naši priami predkovia. Tu boli Slovania od úsvitu ľudstva, tu sa rodili, žili, bojovali, pracovali, vyvíjali sa a rozmnožovali.
Tam by sme mohli začať náš krátky exkurz do histórie slovanstva.
Slovania, vedení múdrym Praotcom Slávom sa rozmnožovali tak vehementne, že v istej historickej chvíli im začalo byť územie ktoré obývali tesné.
Praotec Sláv, statný storočný vodca, zvolal preto radu starších, radu vodcov kmeňov, s obľubou nazývanú podľa neho – Zbor praotcov / i keď väčšina z nich regrutovala sa z jeho početných synov /.
Zasadli teda praotcovia pri poradnom ohni, hojne popíjajúc starej medoviny, nápoja už vtedy obľúbeného u Slovanov.
„Nuž, sami dobre vidíte“, – začal praotec Sláv. „Územie, ktoré obývame je nám už malé a za chvíľu nás už nebude môcť uživiť. Rozhodol som sa preto, lepšie povedané dávam na uváženie, že by bolo dobré obsadiť nové územia a tam sa usadiť“. Nie každému zo zboru praotcov sa tento návrh zapáčil. Nie každému sa chcelo terigať s celým svojim kmeňom do neznámych končín. Argumenty praotca Sláva nakoniec predsa len prevládli a pri konečnom hlasovaní s návrhom súhlasili takmer všetci. Dohodli sa, že kmeň najstaršieho praotca ostane na pôvodnom území. Všetky kmene boli slovanské – slávske, preto pri tejto príležitosti slávnostne premenovali praotca Sláva na – praotca Slováka a hneď ho aj požiadali aby jednotlivým kmeňom pridelil sám nové územia.
Praotec Slovák sa poďakoval za vyslovenú dôveru / samozrejme s ňou rátal / a hneď začal rozdeľovať nové územia tak, ako to mal už dopredu pripravené.
„Ty, praotec Ruslan Moskvovič, vydáš sa obývať východné kraje, až po bohatý, i keď nehostinný Sibír“. Ruslan Moskvovič, hrdý že bol oslovený ako prvý, vztýčil sa v celej svojej kráse, vystavil na obdiv svoju dva metre dvadsať vysokú atletickú postavu, obdarenú medveďou silou, poďakoval a zamieril so svojim kmeňom priamo na východ. „Počkaj ešte chvíľu, – zavolal ho praotec Slovák. „Počkaj trochu na svojho brata, praotca Kijeva Vladimiroviča – istý čas pôjdete spolu. Ty Kijev Vladimirovič, zabočíš potom k povodiu Dnepra a Dnestra a tvojim územím budú žírne úrodné roviny až po Čierne more. Tak ako široká strana rodnaja i s materou Volgou bude Ruslanova, ty zveľaďuj južnejšie kraje. Nažívajte spolu v pokoji a v dobrých susedských, bratských vzťahoch, zachovajte si našu slovanskú reč i naše zvyky.
Keď už prideľujem moria, vstaň praotec Jašek – tebe a tvojmu kmeňu prideľujem severné – Baltické more, prekrásne kraje v povodí Visly, Mazúrske jazerá i nepreniknuteľné pralesy s množstvom zvere a rýb.
Postupne pridelil južné oblasti okolia Čierneho mora praotcovi Dmitrijovi Bulgarovi, praotcovi Mirkovi Zdravojnovičovi žírne oblasti južných nížin, praotcovi Slovincovi nadelil nielen vysokánske pohorie Álp, ale aj časť Jadranského mora, praotcovi Charvatičovi spolu s kmeňom Čiernohorcov pripadla podstatná časť Jadranu.
Už skoro všetko bolo rozdelené, no vzadu pri ohni zamrvil sa trochu neduživý, i keď vysoko vzdelaný, chytrý a inteligentný praotec Čech. „A na mňa, na mňa, praotče Slováku, na mňa čo ostalo?“ – nesmelo sa opýtal. „Neboj sa, praotec Čech, aj na teba dôjde. Pre teba som si nechal špeciálnu úlohu.
Kdeže by som teba, aj keď ťa nedajbože nechcem podceňovať, mohol poslať do vysokých Álp, na divoký Kaukaz, alebo na studené polia Sibíri? Tebe som ponechal zem oplývajúcu „mlékem a strdím“ – až tam k ďalekej Šumave poputuj, poctivo ry radlom odteraz už rodnú hrudu svojho kmeňa. Len jedno ti radím, bráň naše severné hranice Slovanstva pred nájazdami Germánov a nedopusť aby vplyv germánskych a franských kmeňov prenikol do tvojho budúceho národa. Zem je to, po našej -Slovenskej, hádam najkrajšia na svete, preto aj úloha ktorú ti dávam je jedna z najťažších.“
Trochu sa zamyslel a pokračoval. “Stojíme na prahu veľkej mierovej expanzie Slovákov, prepáčte, chcel som povedať Slovanov, hej,… vlastne o čom som to…aha, na prahu…dávam ti, praotče Čechu ďalšiu nesmierne čestnú úlohu – oboraj svojim radlom miesto pre tvoj národ v budúcnosti najposvätnejšie… tam, kdesi na Vltave založ tvoje hlavné mesto – a že to bude na prahu … pomenuj ho Prahou, veru, zaprorokoval si, zdá sa, že to bude mesto známe na celom svete.“ Zaradoval sa praotec Čech tomuto vyznamenaniu, medzi prvými zodvihol svoju cifrovanú praotcovskú bakuľu a v celej svojej päťdesiatročnej stareckej postave predviedol svoje vodcovské schopnosti a danosti. Naložili teda aj Česi svoje radlá a zbrane na vozy. Ponáhľali sa splniť úlohu praotca Slováka tak, aby ešte v prvej generácii mohli spievať práve vzniknutú hymnickú pieseň … zem je česká, domov múj …
Praotec Slovák si z titulu svojej funkcie nechal odhlasovať tú najkrajšiu zem na svete – Slovensko, Moravu, Lužicko, Sliezko, úrodné nížiny okolia Blatenského jazera, Sedmohradsko, najkrajšie povodia Váhu, Dunaja, Tisy, vysočiny Tatry, Matry a Fatry – ba na juhu spojil svoju ríšu aj s Jadranským morom.
V temnote vekov sa takto rozišli praotcovia zakladať nové ríše, nové domoviny. Spájala ich jednotná reč, zvyky, kroje. Statočne klčovali lesy, vytvárali nové zdroje obživy, chovali dobytok, obhospodarovali polia. Snažili sa žiť v mieri a v dobrých susedských vzťahoch so susednými kmeňmi. Beda však, keď tieto niekedy rukou kradmou chceli siahnuť na slovanskú hrudu. Vtedy sa rýchlo dokázali zjednotiť a ich zbrane boli nemilosrdné voči votrelcom.
Pravda, vzdialenosti medzi jednotlivými kmeňmi boli obrovské a to nielen na vtedajšie možnosti cestovania. Po určitom čase si každý z kmeňov vytvoril vlastné nárečie, svoju reč, ktorá ale mala vždy svoje korene v starodávnom Slovenskom jazyku. Tento sa stal navždy kolískou všetkých slovanských jazykov – životodarným prameňom reči z ktorej všetci čerpali.
Jánošík dopil posledný žajdlík borovičky s horcom, spôsobne si širokým rukávom poutieral pečenou baraninou zamastené fúzy, podložil si pod hlavu plochý kameň, zakryl sa kabanicou a o chvíľu už mohutným chrápaním recitoval prvé verše zaslúženého spánku.
Hôrni chlapci ešte dlho do noci potichu debatovali o tom, čo si práve vypočuli.
Aj takto teda šíril Jánošík osvetu medzi ľudom.