Jurko Jánošík bol nesmierne spoločenský človek. Práve dnes sa mu ale zažiadalo poprechádzať samému po terchovských Tiesňavách. Ani by veru nevedel povedať, čo ho tam tak ťahalo. Chvíľkový rozmar?
Volanie osudu ? Nuž, kto vie. Jedno je isté. Hneď zaránky opásal si svoj povestný, vybíjaný, bohato zdobený, široký zbojnícky opasok, na hlavu nasadil zbojnícky kapitánsky klobúk. Zo zbraní si dnes vybral len svoju povestnú zázračnú valašku, skôr zo zvyku a na podopieranie, než ako zbraň.
Prekrásne jesenné ráno, prekrásna jesenná príroda, lesy a stromy v nich hýriace až gýčovitými farbami, zlatom iskriace kvapky rosy v riedkych pozdno jesenných pavučinách natiahnutých ako miniatúrne šnúry na vešanie prádla medzi konármi stromov. Chorál ranných piesni vtákov v korunách stromov a v kríkoch. Velebné ticho ruší len vrzgot Jánošíkových krpcov na skalkách a piesku chodníčkov kamenných obrov Tiesňav. Slovom, ideálny to čas na tiché bilancovanie doterajšej zbojníckej činnosti i na spriadanie plánov do budúcnosti.
Tešil sa Jurko z prekrásnej prírody, pohľadmi skoro zamilovanými pohládzal masívy skál vrhajúcich strašidelné tiene v trblietavých lúčoch už trochu zubatého jesenného ranného slniečka. Tešil sa z prekrásnej krajiny Vrátňanskej. Dobre sa mu spomínalo, dobre sa mu rozmýšľalo, dobre sa mu poidúcky snívalo.
Jurkove zmysly, inokedy aj počas nočného spánku pripravené vždy upozorniť svojho majiteľa na každý podozrivý šuchot, závan vône, na každé čo i len najmenšie nebezpečenstvo, v tomto prípade, možno po prvý krát, Jurka zradili. Sklamali práve v prípade v nad iné vážnejšom.
Práve nedávno uskutočnilo sa v staroslávnej Tepličke, u krutého grófa Lowenburga veľké tajné snemovanie pánov, s jediným bodom programu. Rokovalo sa o polapení a odstránení zbojníckeho vodcu Jurka Jánošíka: Páni verili a dúfali, že ak padne hlava sedliackych rebélii, padne aj celý odboj poddaných. Na tento účel oferoval každý do spoločnej pokladnice až neuveriteľné množstvo dukátov, tým viac, čím väčší strach bol z obávaného rebela.
Za vyzbierané dukáty v tichosti najali elitný oddiel na všetko odhodlaných a výborne vycvičených žoldnierov, zväčša nemeckej a maďarskej národnosti, veď Slováci by sa nedali na takú robotu zverbovať ani za všetky poklady na svete.
Oddiel v počte dvesto mužov, pod vedením urodzeného pána Očkaja obsadil už v neskorý večer celú tiesňavskú úžinu. Veliteľ Očka za pomoci zradcu strategicky umiestnil svojich žoldnierov tak, aby z Tiesňav neunikla ani myš. Rozhodil svoje husté siete v skalách, blokoval všetky cesty a chodníky. Hlavne diel nabitých sekaným olovom hrozivo mierili na krivolakú cestu, vinúcu sa z Terchovej do Vrátnej. Nerovný boj dvestojeden hrdlorezov proti samojedinému bol pripravený profesionálne. Jurkova hrdinská smrť zdala sa byť neodvratnou. Vojaci si spokojne mädlili ruky, už počítali tučnú odmenu, už si predstavovali kde všade si za krvavé dukáty užijú.
Jurko sa nachádza práve uprostred Tiesňav.
Na tichý povel generála Očkaja zahrmí prvý delový výstrel. Prvá delová guľa letí ponad riečku Vrátňanku a už skoro dopadá k nohám Jurka Jánošíka. Nedoznel veru ešte ani zvuk výstrelu. Jurkove zmysly naštartovali na zrýchlený režim v stotine sekundy. Zo zasnívaného mládenca stal sa v mihu znovu neohrozený, nebojácny junák. Svalnatými rukami chytá dopadajúcu delovú guľu, v rovnakom okamihu odhaduje najväčší zhluk vojakov a obrovským rozmachom ju vrhá priamo do ich stredu. Celé to trvalo len pár stotín sekundy. Zdesené výkriky ranených vojakov ozývajú sa stonásobnou ozvenou v skalách Tiesňav. Boj sa sotva začal a už je vyradených minimálne desať, či pätnásť hrdlorezov. Viac než sto muškiet a niekoľko diel vystrelilo naraz smerom na nášho hrdinu. Náročky hovoríme smerom a nie do, lebo v momente, keď gule opúšťali ústia diel a hlavne muškiet, už Jánošík nebol ich terčom.
Jeho zázračné krpce poháňané nadľudskou silou nôh ho katapultovali možno až niekoľko desiatok metrov do výšky, na najbližšie skalisko. Razom sa zmenil pomer síl. Ostražitého Jurka začali chrániť skaly od krupobitia striel. Navyše, vtedajšia nabíjacia technika si vyžadovala čas dobrých niekoľko minút, moment prekvapenia teda útočníci nevyužili. Očkaj, uvedomujúci si túto skutočnosť, dáva zachrípnutým hlasom rozkaz k útoku na šable. Vojaci zahadzujú už nepotrebné muškety, tasia šable, s divokým revom hrnú sa na Jurka. Zablysli sa šable, ale ešte viac sa v rannom slnku zablyskla zázračná valaška. Jej odlesk z vysokej skaly na niekoľko chvíľ oslepil teraz už trochu menej odvážnych vojakov. Tá chvíľa ale stačila na to, aby Jurko zaujal najlepšiu strategickú pozíciu.
Vojaci už nemôžu využiť strašnú presilu, nastáva čas boja muža proti mužovi. V tom je Jurko majstrom medzi majstrami. S piatimi, šiestimi naraz útočiacimi si hravo poradil. Jeho valaška stvárala divy, čoraz viac vojakov padalo ako podťaté klasy pod kosou zručného ženca. Márne sa snažili útočiť spredu, márne z boku, nebolo im to nič platné. Chrbát si Jurko chránil skalami. Boj neľútostné pokračoval. Už aj Očkaj pochopil, že priamym útokom na šable nemôže mať úspech. Necháva časť vojakov útočiť, no ostatným znovu prikazuje pozberať muškety a nabiť delá. Zprvu si myslel, že Jurka šable útočníkov predsa len unavia, lež načože by bol zázračný opasok. Pri každom jeho otočení pribudlo mu sily za desiatich chlapov. Opasok svojim cifrovaným kovaním odráža guľky striel naspäť na útočníkov, i takto pomáha. Jurko pracuje valaškou akoby tancoval odzemok, vyhýba sa guľkám, bojuje, no predsa sa len zdá, že presila útočníkov je príliš veľká a že Jurko bojuje márny boj.
Nebolo ale ešte súdené Jurkovi umrieť.
V najhoršom, aj sama terchovská príroda i tiesňavské skaly, poponáhľali sa mu na pomoc. Hľa, po veky modliaci sa mních preberá úlohu vodcu kamenného vojska, roztvára kamenné ruky a nimi začína dirigovať svojich vojakov. Kamenný jašter – krokodíl – vyliezajúci z riečky zatrepe svojim kamenným chvostom a hneď je niekoľko vojakov zneškodnených. Kamenná kvočka spúšťa dolu Úsypmi svoje kamenné vajíčka a tieto drvia ďalších. Na Jánošíkovej posteli roztrhne sa kamenná perina a kamenné páperie ako guľky z muškiet presne triafajú teraz už zdesene schovávajúcich sa útočníkov. Nemenované kamenné balvany sa umne preskupujú tak, aby ako ochranné štíty chránili hrdinu pred šabľami a strelami hrdlorezov. Kamenná tvár mnícha akoby sa povzbudzujúco usmievala na Jurka.
Pomoc skál vlieva novú silu do jeho už skoro omdlievajúcich údov. Netrvá to už dlho. Dvesto vojakov leží na bojisku, alebo, ak im to zranenia dovoľujú, v panike uteká ani nevediac kam.
Boj sa skončil. Jurko vďačnými pohľadmi ďakuje celému skalnému mestu. Odkladá valašku a zaslúžene oddychuje. Dvesto vojakov – hrdlorezov je neschopných boja. Ale ! Ale, je tu ešte generál Očkaj. Pochopil, že bitka je prehratá, ukryl sa medzi prvými. Teraz však, vidiac Jurka oddychovať, zbabelo, odzadu, s obnaženou šabľou priskočí k nemu, rozoženie sa k strašnému úderu, ktorým mieri rovno na jeho hlavu. Jánošík podvedome vycítil že sa niečo deje. Otočí sa. Pri svojej príslovečnej rýchlosti a šikovnosti by sa bol určite úderu vyhol. Pozrie rozzúrenému Očkajovi do očí, aby z jeho pohľadu vyčítal smer úderu. Žiaľ, zabudol, že Očkaj je škuľavec nad škuľavcami. Jedno jeho oko sa díva jedným, druhé úplne opačným smerom. Malý okamih Jurko zaváha a hrozný úder dopadá na jeho hlavu V poslednom okamihu aj Jurko ešte stačí ulapiť svoju valašku a tak súčasne s ním padá aj Očkaj s rozťatou hlavou k zemi. Bitka je definitívne dobojovaná a zdá sa, že niet víťaza, sú len porazení.
Ubehlo len niekoľko minút. Na zakrvavené bojisko prichádza Jurkova družina. Zúfalý výkrik Hrajnohu pretína stonanie ranených.
Chlapi, tu je náš kapitán, zdá sa že nežije. Rýchlo prikladajú orlie pierko k bledým ústam svojho kapitána a na krku snažia sa zachytiť jeho pulz. Sláva, pierko sa dychom chveje i pulz, čo ako slabučký, predsa sa len dá nahmatať.
Žije, náš kapitán žije ! Radostne vykrikujú chlapci. Len je strašne dokatovaný. Kladú ho na narýchlo urobené nosidlá vystlaté smrekovými halúzkami. Opatrne behom, tak ako ešte nikdy nebežali, odnášajú ho na Biely Potok k starej vedme Karolíne. Áno, bola to najstaršia zo sudičiek ktoré boli pri krste Jurka Jánošíka. Medzičasom si ešte svoje liečiteľské vedomosti zdokonalila. Chlapci vnášajú do chyže bezvládne telo a kričia a prosia : Tetka Karolína, len boh a vy môžete pomôcť nášmu kapitánovi. Zachráňte mu život. Vedma okamžite posiela nabrať šafeľ vody zo zázračnej studničky na Gavurkách, pár šikovnejších chlapcov si necháva pri ruke, ostatných posiela preč aby zbytočne nezavadzali. Varí liečivé lektvary, opatrne a s láskou vymýva ranu, prikladá hojivé bylinky. Hovorí: rana je to skoro smrteľná. Nebyť toho, že zbojnícky klobúk čiastočne zmiernil úder, boli by ste sa už chlapci so svojim kapitánom navždy rozlúčili. Takto však, nechcem sa chváliť, ale pri mojich vedomostiach, jeho železnej kondícii a hlavne pri pomoci pána Boha dovoľujem si tvrdiť, že sa vystrábi. Vystrábi sa, ale bude to trvať dvadsať jeden dní – zaprorokuje si.
Masti, bylinky, slepačie polievky, kozie mlieko, spánok – to všetko robí divy. Jurko skutočne spí dvadsaťjeden dní a nocí. V ostatný deň napojí babka Karolína cez tenkú ovsenú slamku posledný raz rekonvalescenta mliekom i polievkou.
Okolo pol siedmej večer, už za pozdného šera zosňala vedma Jurkovi posledné obväzy, a hľa. Objavila sa len dlhá, bledá, zahojená jazva, ktorá sa bude dať ľahko skryť pod bujnou šticou vlasov. Jurko vyskočil z postele ako rybička. Bolo že to radosti v celej Terchovej, bolo že to radosti v zbojníckej družine.
Jurko ju znovu neohrozene viedol do boja proti nenávideným pánom, znovu horeli majere, kaštiele, kúrie a hrady.
Žiaľ, netrvalo to už dlho a šibenica v Liptovskom Svätom Mikuláši ukončila život nášho hrdinu.