Prirodzenou snahou človeka je – zviditeľniť sa . Sú len dva druhy ľudí. Jedni, ktorí to priznávajú a druhí – tí to taja. Ktože by už rád nevidel dajaký pekný článok v novinách o sebe, kto by sa nepotešil ak sa objaví čo len na kratučkú chvíľu v televízii, hoci len ako náhodný chodec. Často táto snaha vyústi ako dopisovateľstvo do rôznych novín čo i len preto, aby sa na konci slaboduchého článku objavilo jeho meno, mysliac si, že už len tým sa jeho meno stáva nesmrteľným. Každý, každučký, či už to priznáva, alebo nie, chce po sebe zanechať akúsi stopu, zvečniť sa. Koľko spisovateľov a básnikov aj podvedome tvorí len preto, aby sa ich meno rozletelo do sveta na vydaných knihách a zbierkach. Aký je to povznášajúci pocit, keď dopisovateľ prvý krát uzrie svoj článok v novinách. S akou hrdosťou kúpi hneď niekoľko kusov novín a ukazuje ich svojim známym s falošnou skromnosťou. Napíše napr. takúto báseň: Ažúrka, figliar / ažúrka nezbednica / uteká kde sú / tvojej ritky líca /… Nadnáša sa v nadoblačných výšinách a po dvadsiaty krát znovu otvára noviny na stránke, na ktorej sa skvie jeho meno.
Nečudo, že Jurkovi Jánošíkovi, aj keď výnimočnej osobnosti, nič ľudské nebolo cudzie. Isto iste bol rád, keď sa rozprávalo o jeho kúskoch, o jeho nadľudskej sile, ba rád videl aj svoje meno zverejnené. Nuž, toto zverejňovanie bolo mu dopriate mierou vrchovatou. Po určitom čase jeho zbojníčenia začali sa objavovať a vyvesovať listiny, na ktorých sa jeho meno skvelo tučnými písmenami. Obsah týchto listín bol stále rovnaký, len suma objavujúca sa pod jeho menom časom ustavične vzrastala. Aj negatívna reklama je reklama – hovorí Jurko a dokonca sám dáva príkaz aj takéto listiny zverejňovať.
Rád napríklad pri návštevách hradov a zámkov necháva vkusný /dnes by sme povedali vizitku/ – lístoček trírohý so svojim podpisom – zaťatý valaškou do brány navštíveného zámku, či hradu.
No Jánošíkovo zviditeľňovanie malo aj iné, na výsosť praktické korene. Čo aký bol vo svojom zbojníckom remesle majster nad majstrami, predsa len, ani on sám so svojim tuctom verných druhov nemohol veru trvalo a podstatne pohýbať vtedajším feudálnym zriadením. Bolo načim panstvu dokázať že rebélia ktorú on začal má hlbšie korene, má veľkú základňu široko – ďaleko. Dokázať, že je na postupe nielen v oblasti Terchovej, ale celej Trenčianskej stolici, ba aj na Orave v Spiši, Gemeri, Above, ba že zachvátila aj dolné zeme. Všade síce boli malé skupinky odbojníkov, lež každá skupinka sa hrala na vlastnom piesočku. Bez jednotného velenia boli tieto krvavo potláčané už v zárodku. Jánošík jasnozrivo pochopiac situáciu, zvolal preto do krčmy vo Vyšných Kamencoch / zhodou okolností to bola jedna z mála krčiem ktorú nevlastnil žid ako bolo v tom čase zvykom, ale patrila starému poctivému Terchovcovi Hanuliakovi /, veľké stretnutie vodcov jednotlivých zbojníckych skupín, aby im vysvetlil stratégiu aj taktiku spoločného boja proti nenávideným pánom, za práva poddaného ľudu. Bez falošnej skromnosti navrhol, aby sa všetky akcie uskutočňovali pod jeho vedením a teda aj pod jeho menom.
Vodcovia pochopili a súhlasili. Hôrni chlapci rozdali každému z prítomných dostatočné množstvo charakteristických – lístočkov trírohých – s Jurkovým podpisom. Tieto boli vodcovia povinní pri akejkoľvek akcii zanechať na viditeľnom mieste. Lesť sa podarila. Odrazu sa Jurkova družina objavovala akoby zázrakom na viacerých miestach v rovnakom čase, niekedy aj veľmi ďaleko od seba. Pánom sa zdalo ako keby sa Jánošík rozdvojil, roztrojil, rozmnožil sa. Svojich drábov a vojakov nestačili premiestňovať a ich pasce vždy klapli naprázdno.
Aj samotní zbojníci mali za úlohu zveličovať Jurkovu silu, rozširovať povesti o jeho zázračnom opasku, valaške, palošíku, krpcoch i sile ukrytej v jeho havraních vlasoch.
Jurkova taktika znovu slávila úspech. Nakoniec, možno prispela k jeho poprave – boli mu totiž pripísane aj činy ktoré nespáchal a ktoré neschvaľoval.
Záverom len toľko. Ešte aj po jeho slávnej smrti mu pospolitý ľud ústnym podaním pripisoval veľa a veľa hrdinských činov, vytváral z neho mýtus, legendu. Nádejal sa, že raz Jánošík znovu príde a potom už nadobro pomôže zbedačenému ľudu.
A v tom práve tkvie prínos Jánošíka do našej histórie.