Načo sa stresovať, načo sa plašiť, načo byť stále napätý,
ani sa nenazdáš a infarkt začne ti potichúčky stúpať na päty.
Načo sa hádať, hnevať, jedovať sa, načo si kaziť náladu,
radšej je treba relaxovať a dobre obrobiť si záhradu !!!
Načo je na zemi si robiť peklo, načo je kričať, nadávať a kliať,
život je krátky, využiť ho treba, treba si spievať, radovať sa, smiať !
Úsmev a vľúdne slovo všetko liečia, sú to najkrajšie a lacné dary,
podaruj lásku – dvakrát sa ti vráti, ten recept platí, mladý si či starý !
Počúvam ľudí, často vravia – To nie je život!!! Mám ho skazený !!
ale keď život končí, prosia – Bože – nechaj ma ešte aspoň chvíľku na zemi.
Keď biela pani s kosou stojí pri posteli, pozdné sú sľuby napravenia,
mal si dosť času, tie chvíle už uleteli, neskoré sú už polepšenia chcenia !
Hľa, radím – začni práve teraz, nemárni veru ani malú chvíľu,
možno si začínal už neraz, len vtedy nenašiel si v sebe silu !
Veď čo si komu kedy spravil dobre, keď v každom videls´ sestry, bratov,
raz sa ti vráti stonásobne, odplata príde mierou vrchovatou !!!!!
Nechcú sa tváriť múdro tieto verše, hoc sú v nich pravdy stále platné,
riaďme sa nimi všetci – ty, ja, každý – kým stratíme sa v nenávratne !
Nech nikdy slnko nezapadne nad našim hnevom – múdrosť učí,
uvedomíme si to možno pozde – vtedy, keď so svetom sa treba lúčiť.