Kategória: Kniha o Jánošíkovi

Malé princezničky a princovia na cisárskom dvore vo Viedni sa nudia. Často sa sťažujú svojim cisárskym rodičom, že sa im zdá ako by boli odrezaní od ostatného sveta a že by sa niekedy naozaj chceli zahrať ako normálne obyčajné deti – skákať po kalužiach, liezť po stromoch, robiť si ohníky, preskakovať vatry. Veľmi sa im žiadalo aspoň na pár chvíľ zabudnúť na dvornú etiketu. Osvietené cisárske veličenstvá zrazu osvietila spásonosná myšlienka. Naozaj, decká majú pravdu. Spojíme ich prianie s užitočným. Veď, keď malé princezné a princovia dospejú, rozídu sa po celej veľkej Habsburskej ríši, ba dokonca správnym výberom neviest a ženíchov budú sa dať umiestniť najmenej po polovičke sveta. Vediac, ako ťažko sa vládne bez dôkladných znalostí pomerov i reči v ďalekých krajinách, odkázaní tak často len na svojich premúdrených radcov presadzujúcich si len svoje záujmy. Cisárska myšlienka veru nie je len myšlienka obyčajného človeka. Cisárska myšlienka sa musí okamžite realizovať. Múdri radcovia dostali úlohu pozisťovať  u všetkých národov a národností celej ríše vhodných adeptov ako dočasných spoločníkov svojich detí. Po prísnom výbere najšikovnejších detí vo veku princov boli tieto urýchlene dopravené na cisársky dvor. Ako áno, ako nie, ale stalo sa že medzi vybranými národnosťami ocitlo sa aj vtedajšie horné Uhorsko a ako reprezentant tejto oblasti bol vybratý práve najšikovnejší zo šikovných – malý Jurko Jánošík z Terchovej.

Netrvalo teda dlho a v prekrásnych parkoch starobylého Schőnbrunnu začal sa ozývať veselý džavot viac než tridsať detí z celej monarchie. Princovia a princezné boli ich hostiteľmi ale veru nie učiteľmi. Každé z vybraných detí v niečom vynikalo. Veď ktože už len vedel lepšie ako Jurko švihnúť valaškou, triafať kameňmi na ciel i do diaľky, preskakovať vatry, či veselo vyhrávať na píšťalkách a prekrásne spievať. Netrvalo dlho a malý Jurko sa stal nezvoleným síce, ale uznávaným vodcom tejto veľkej detskej tlupy. Džavotali deti každé po svojom – tak ako im zobák narástol, ale u detí je to vždy tak – rozumejú si omnoho lepšie ako dospelí, hoci aj bez slov. Po čase však – nenásilným spôsobom porozumeli deti aj reči svojich nových kamarátov. Je verejne známe že Jurko mal odjakživa geniálnu pamäť, nečudo teda že v priebehu necelého poldruha roka ovládal slovom minimálne sedemnásť jazykov a písmom, hoci nie celkom dokonale – šesť. S cisárskymi guvernantkami sa veselo zabával po francúzsky, nemčina – vrátané nárečí bola úplne samozrejmá, veď to bola reč ktorou sa hovorilo aj na cisárskom dvere. Srbčina, taliančina ale i latinčina a gréčtina boli tiež reči ktorými Jurko nielen hovoril, ale písal v nich aj svoje básnické prvotiny. Prešli dva roky a Jurko sa v ďalekom svete okrem rečí priučil aj rôznym iným veciam – vybranému správaniu, stolovaniu, rôznym spoločenským tancom, ale aj matematike, fyzike, zemepisu, dejepisu a iným vedám.

No, všetko sa raz skončí. Hoci sa ich cisárskym veličenstvám tento experiment spočiatku veľmi páčil, zrazu si začali bolestne uvedomovať že veru ich malé ratolesti nielenže nepredčia svojich rovesníkov z chudobných a neurodzených rodín, ale že vo veľa veciach za nimi na hony zaostávajú. Nuž, následky degenerácie, vplyvom príbuzenských sobášov sa už začali negatívne prejavovať.

Jedného pekného dňa zišli sa dietky z celého Rakúsko – Uhorska s princezničkami a princami posledný raz. Rozlúčka to bola srdcervúca. Deti sa museli zaprisahať ťažkými prísahami, že nikdy ani svojim vlastným rodičom a najbližším príbuzným neprezradia čo len slovíčkom kde boli a čo robili po celé dva roky. Ako dobre vieme, aj mladý Jánošík bral túto svoju prísahu vážne a nikdy o svojich viedenských zážitkoch v mladosti nehovoril. Hoci, vedomosti, skúsenosti a rozhľad ktoré tam nadobudol svedčili o niečom inom. Veď aj to bola jedna z príčin prečo tak samozrejme vyčnieval nad všetkými svojimi súčasníkmi.

A malé princezničky? Ešte aj po rokoch si potajomky poplakali pri spomienke na švárneho mladého junáka z Terchovej. Čudovali sa že im neodpovedá na ich dlhé zaľúbené listy. Nevedeli, že cisárska cenzúra funguje veľmi dobre a že všetky ich listy končia v krbe hlavného cisárskeho cenzora.

A Jurko ? Spočiatku aj on si spomenul na vášnivé, hoci detské bozky a objatia mladých princezničiek v zákutiach parkov i zámku Schonbrunnu. Čas je však najlepší lekár na choroby lásky. Jeho onedlho opantala láska k svojmu rodnému kraju k svojmu utláčanému ľudu a – netajme to, aj láska ku švárnym terchovským dievčatám.

Je príznačné, že život ozaj veľkých osobností – geniálnych ľudí ostávajú dlhý čas neprebádané. To preto, že zvyčajne geniálni ľudia predbehnú svoju dobu o desiatky, ba možno aj stovky  rokov a ich konanie, ich činy, ich myslenie je pre súčasníkov, ale aj pomerne blízkych nasledovníkov nepochopiteľné. Až po desaťročiach, možno až storočiach je veda a výskum na takej úrovni a pokročí až natoľko vpred, že aj dovtedy nepochopiteľné veci stanú sa jasnejšími a dá sa im časom porozumieť.

Keď teda považujeme Jurka Jánošíka skutočne za génia, musíme  jeho a jeho dobu pochopiť v týchto súvislostiach.

Veď pre koho už čo len pred 10 – 15 rokmi bola pochopiteľná otázka klonovania živých organizmov. Počuli sme o tom, ale pohybovali sme sa len vo sfére sci – fi.

Tak ako pred niekoľkými desaťročiami sa stal svetoznámym vesmírny pes Lajka, tak dnes iný príslušník živočíšnej ríše – ovečka Dolly  sa stala novou hviezdou na výskumnom nebi. Otázka klonovania – t.j. vytvorenia identických – rovnakých bytostí, živých organizmov, bola vyriešená. Zdalo by sa nám, že len naše – osvietené technické a  objaviteľské storočie bolo predurčené na  veľavýznamné objavy. Prečo sme tak namyslení, prečo si myslíme že len my  máme „ patent na rozum „ ?

Vedci aj v časoch Jurka Jánošíka skúmali  tento problém. Je nepodstatné, či ich vtedy volali alchymisti, šarlatáni a ktovie ako ešte. Boli to ľudia  navýsosť vzdelaní a nebolo ich chybou, že neboli svojou dobou pochopení. Skrátka boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Sústreďovali sa zväčša na kráľovských a cisárskych dvoroch. Tam, pod rúškom objavovanie kameňa mudrcov, výroby zlata prakticky z ničoho, alebo zo smiešnych materiálov, potajomky pracovali, skoro len pre vlastné uspokojenie a potešenie na objavoch, za ktoré by im možno hrozilo upálenie ako kacírom.

Na Viedenskom cisárskom dvore sa skupina takýchto vedcov zaoberala, / pravdaže potajomky / aj otázkami klonovania. Pravda, výskum to bol na úrovni vtedajšej doby, i keď ju svojimi pokusmi ďaleko predbehli.  Ako všetky vtedajšie monarchie, zapodieval sa aj viedenský dvor predovšetkým a v prvom rade vedením dobyvačných i obranných bojov. Na túto činnosť bolo stále potrebné mať dostatok bojaschopných vojakov / ako oni hovorili – kvalitného ľudského materiálu /. Pri vtedajšom stave bojovej techniky bola ľudská sila jednou z prvoradých podmienok, ktoré vyhrávali vojny.

Zhodou okolností a hrou náhod sa stalo, že práve v období keď na cisársky dvor došiel chýr o nadľudských vlastnostiach Jurka Jánošíka, o jeho obrovskej sile a schopnostiach – tam kdesi v Hornom Uhorsku  – pochválili sa vedci  na najvyšších miestach svojim objavom klonovania. Išlo v podstate nie o pohlavné – generatívne rozmnožovanie, ale, použijúc terminológiu z rastlinnej ríše – o vegetatívne – identické rozmnožovanie aplikované na živočíšnu ríšu,  teda aj na človeka.

Aké perspektívy sa tu otvárali ? Veď keby sa podarilo vytvoriť niekoľko stoviek úplne rovnakých Jánošíkov, mala by Habsburská ríša po starosti a po problémoch, mohla by vyhrávať vojny „ ľavou zadnou „ a mohla by sa dostať na dlhé časy na absolútne európske výslnie.

Objav bolo nutné držať v absolútnej tajnosti. Od cisárskeho dvora boli urýchlene poslaní poslovia do Liptovského Svätého Mikuláša, aby sa poprava ľudového hrdinu, siláka a polyhistora Jurka Jánošíka nekonala a aby bol urýchlene vo všetkej tajnosti dopravený do Viedne.

Pripomeňme si trochu tú historickú chvíľu keď Jánošík už síce visí na rebre, ešte žije, fajčí fajku, diskutuje s prizerajúcimi, zanecháva odkazy pre budúce generácie. Prichádza urodzená delegácia od viedenského dvora, máva listinami, ponúka Jánošíkovi milosť. Na druhej strane však, Jurko, podrobený ľahšiemu a ťažkému útrpnému mučeniu, lámaniu v kolese, zavesený potupne na háku, prežíva posledné chvíle svojho mladého života. Svoj cieľ splnil – ukázal  poddanému ľudu ako sa zbaviť pánskeho jarma, navždy vošiel do dejín.

Jeho bolesťou otupená, ale nezlomená myseľ stačí zaregistrovať ponuku cisárskeho dvora. On, ktorý aspoň z počutia vedel o pokusoch cisárskych vedcov, ba dokonca tušil k čomu by sa mal prepožičať  – hrdo odmieta byť nástrojom vládnucej triedy.

Ako hrdinsky žil, chce hrdo a hrdinsky aj umrieť. Odmietne ponuku a vykričí do svete historické slová „ Keď ste si ma upiekli, tak si  ma aj zjedzte „ ! Po jeho hrdinskej smrti už nebolo vo vtedajšom čase z ľudských bytostí koho klonovať –  veď taký silák, taký hrdina, taký génius sa rodí len raz za niekoľko storočí. Nebolo už z koho vytvárať dokonalé kópie.

Objav ktorý predbehol svoju dobu zanikol a dúfajme že dnes, po jeho znovuobjavení nebude nikdy zneužitý a jeho využitie bude len na prospech celého ľudstva.

Tak akosi   si  to aj predstavoval náš hrdina – Jurko Jánošík.

Za Jánošíkových čias sa už len na niektorých hradoch, zámkoch, či kaštieľoch udržalo a praktizovalo Právo prvej noci – Prima noktis. Spočívalo v tom, že pán mal právo na prvú noc nevesty z poddaného ľudu.

Pán toto právo mohol, ale nemusel využiť. Drábi pozorne sledovali budúce vydajachtivé dievky, informovali o ich prednostiach svojich pánov a ten si na základe toho vyberal. Bolože to plaču, nariekania, keď priamo od svadobného stola odvážali drábi mladú nevestu hore na zámok a na druhý deň ráno ju – sprznenú vrátili mladoženíchovi.

Z tejto neprávosti krv vrela v žilách nádejných ženíchov – boli to často chlapci z Jurkovej družiny.

Jurko sa podujal zaraziť túto neprávosť a poučiť pánov aký je to hrozný zvyk. Pri jednom prepade, nespomína sa ktorého hradu, či zámku, vybral si peknú dcéru hradného pána. Vysvetlil jej a celému pánskemu zhromaždeniu, že mieni využiť svoje právo prvej noci a to právom víťaza. Panstvo škrípalo zubami. Jurko čo si zaumienil, to aj uskutočnil. Strávil s mladou dedičkou hradu, či zámku bujarú noc a myslel si, že tým to skončilo a že dal poriadne ponaučenie pánom v tejto oblasti.

Nepáčilo sa to panstvu. Naopak, mladej „ zneuctenej „  freunlein  táto poddanská pomsta akosi zachutila – neustále odkazovala Jurkovi aby prišiel využiť aj práva druhej a ďalších nocí. Svoje zážitky si nenechala len pre seba. Zanedlho poštári nosili celé noše pozvánok  od pánskych slečien a matrón do príbytkov Jurkovej družiny. Tak ako predtým Jurko so svojimi chlapcami si nedal od pánov rozkazovať, v tejto veci uposlúchli zúfalým žiadostiam a statočne, s poctivosťou im vlastnou ich uskutočňovali.

Po istom čase bojová morálka zbojníkov začala akosi upadať, tratila sa ich sila, darmo opaskami krútili nie trikrát, ale aj deväťkrát. Aj po poddanských chalúpkach sa rozniesli akési zvesti a chlapci pri vohľadoch dostávali od svojich milých zväčša len hubovú polievku.

Pochopil Jánošík, že to takto ďalej ísť  nemôže. Napísal na trojrohý papier vyhlásenie, na ktorom, povedané v skratke stálo -„ Dosť  bolo, dobre bolo – koniec – finito „. Tento oznam dal vylepiť na všetky vráta hradov a zámkov.

Ak môžeme charakterizovať Jurkovu rebéliu ako poddanské povstanie, tak nastalo pansko – ženské povstanie. Nielen mladé pánske devy, aj staršie matróny ostro protestovali proti tomuto rozhodnutiu, žiadali ho okamžite zrušiť a dožadovali sa  – akože svojich práv  – práv prvých a ďalších nocí. Nastali nechutné dohodovania a spory či áno a či nie. Jurko s chlapcami tieto pánske práva medzi tým raz využíval, raz nie, sily pribúdali, odbúdali. Dnes sa zdá, že táto otázka a tento spor nebol  nikdy poriadne dotiahnutý do konca.

Niektorí autori  tvrdia, že možno aj tieto okolnosti mali vplyv  na  zníženú zbojnícko – pracovnú činnosť a v konečnom dôsledku boli aj príčinou zlapania Jánošíka a jeho popravy. Vieme svoje – za všetkým hľadaj ženu – cherchez le fame.

Jurka veľmi bolelo, že počas dlhých zím sa poddaný ľud zaliezajú do svojich dreveničiek, muži navštevujú početné krčmy a pasívne prečkávajú čas do jari. Ľudia sa uzatvárali do seba, málo komunikovali a len akosi tŕpne prečkávali zimné obdobie.

Okrem rozvoja zimného školstva si Jurko zaumienil pritiahnuť široké masy poddaných k aktivite a tvorivej činnosti.

Za priamo masový prejav kultúry poddaného človeka  na dedine považoval rozvoj divadelníctva. Nemienil tým len pasívne konzumovanie divadelných hier, ale priamo tvorivú činnosť po všetkých stránkach.

Ako v iných oblastiach, aj tu musel začať tak povediac – od piky / s obľubou hovorieval – od valašky /.Podľa hesla rozkáž pán, urob sám, musel si najprv divadelné hry sám napísať. Nebolo to nič ťažkého pre nášho Jurka. Celú jednu zimu, ktorú trávil ako vychovávateľ grófskych deti v kaštieli v Tepličke, v druhom pláne, takpovediac na vedľajší pracovný úväzok tvoril po nociach skvelé divadelné hry. Boli to diela, ktoré, ak by sa boli zachovali, boli by prínosom nielen pre naše, ale aj svetové divadelníctvo a mali by ešte aj dnes miesto na svetových  scénach, na doskách ktoré znamenajú svet.

Žiaľ, z jeho poškodených a neúplných zápiskov sa mi podarilo vydolovať len názvy niektorých diel, zväčša len k krátkou charakteristikou. Diapazón oblastí z ktorých čerpal námety pre svoje hry bol neobyčajne bohatý. Boli to prevažne námety z dedinského prostredia o živote poddanského ľudu tých čias, o boji poddaných s pánmi za svoje práva. Zo žánrov prevažovali veselohry, veď, ako vravieval –  poddaný má smútku a drámy dosť aj vo svojom ťažkom živote a potrebuje sa odreagovať.

V hre „Statky matky“   načrel do spomienok na starú Jánošíčku. Statkami v tejto hre nie sú len hmotné statky, tobôž nie konkrétny statok ako kone, kravy, hydina – ale sú to predovšetkým statky duchovné a duševné.

V dielach „Kubo na hrubo“ a „Maňka Kôstková“ využíva už naplno svoj príslovečný humor a „ montuje „ do nich svoje spomienky na pestvá mládeneckých čias i nostalgickú spomienku na priateľku z detstva, istú Maňku, vychýrenú krásavicu z bohatej roľníckej rodiny. Maňka bola jeho veľká láska, jej bohatí rodičia ju však prinútili zobrať si za muža istého  starého zabezpečeného pernikára z blízkej Žiliny . V závere hry sa Maňka prebodne pernikárskym nožom a umiera s Jurkovým menom na perách.

Tak ako „Kubo na hrubo“ je rozmarná komédia, druhá hra  nesie všetky znaky tragikomédie.

V obsiahlej dráme „Sága rodov Révayovcov a Fehérpatakyovcov“  vykresľuje záhaľčivý život pánov a ich vykorisťovateľské vzťahy k poddanému ľudu. V druhom pláne plasticky približuje boj poddaných proti pánom.

V melodráme „Vesta z hôľ“ opisuje ťažký život chudobnej nevesty, ktorá roky po večeroch, po ťažkej lopote na pánskom,  s láskou vyšíva vestu pre svojho milého – zbojníka. Vesta je vyšitá, dokončená, nevesta pripravená na vydaj – zbojník však zomiera rukou kata.

Napriek Jurkovej virtuozite v komédiách i drámach, jeho doménou boli spevohry. Nerád používal názov opereta, skôr sa mu páčil názov muzikál. Zdá sa nám, že muzikál je slovo veľmi moderné a mladé. Je dokázateľné dokumentované že ho vymyslel Jurko. Vychádzal  zo slova muzika, tak sa vravelo a vraví v Terchovej hudbe.

Spomína, ako priamo nenávidel divadelné hry francúzskeho pôvodu, tzv. pastierske. Vedel že ich hrajú prominentné osobnosti kráľovského dvora, často s kráľom v hlavnej úlohe. Navoňavkovaní páni a panie v pseudoľudových krojoch robili na scéne svoje pukerle a nič nevedeli a ani len netušili o ťažkom živote ľudí  ktorých chceli predstavovať.

Inšpirovaný hore uvedeným, v spravodlivom rozhorčení  napísal ostrú satirickú hru pod názvom „Múzy kal“. V nej stavia oproti sebe čistý potôčik poddaného ľudu a špinavý  kal  nenávidených pánov.

V neskorších dielach sa znovu vrátil  k témam z dedinského prostredia. Používal v nich ľubozvučnú slovenčinu a ešte ľubozvučnejšiu Terchovčinu. Hovorené slovo hojne pretkával hudobnými a speváckymi vložkami,  organicky zaraďovanými do deja. Samozrejme, aj tanečná zložka divadelného súboru mala svoje nazastupitelné miesto.

Vyzbrojený písomnými podkladmi i teóriou pustil sa do roka a do dňa do nacvičovania svojich hier. Hercami sa čoskoro  stali obyvatelia celej dediny, ba nacvičovať dochádzali i  oddaní poddaní z blízkeho i ďalekého okolia. Každému našiel Jurko svoje miesto,  či už v hlavných, vedľajších úlohách, alebo aspoň v davových scénach – v komparze. Terchovskí muzikanti, speváci a tanečníci boli v každom divadelnom predstavení na roztrhanie.

Jánošíka za jeho divadelnú aktivitu pochvaľovali starí i mladí, dokonca neraz aj panstvo nasadlo do kočov a prišlo si pozrieť niektoré z jeho hier. Len židovskí krčmári nevedeli Jurkovi prísť na meno. Lebo, ako sám hovoril, vzdelával a aktivizoval poddaní ľud formou divadelníctva, no zároveň bojoval aj proti rozšírenému alkoholizmu. Pálenka bola liek poddaného na  ťažký život,  v nej utápal svoj žiaľ, starosti i smútok. Poctivými  nácvikmi divadelných hier  a potom predstaveniami Jánošík odsal klientelu krčmárom a už v tom čase nenásilnou formou prispel aj k zakladaniu abstinentských spolkov / sám bol nie jeden krát ich čestným, ale aj výkonným predsedom /.

Aj páni veľmi rýchlo pochopili aké nebezpečenstvo sa skrýva za touto Jurkovou činnosťou.

Veď vzdelaný, triezvy poddaný mal oveľa väčšiu šancu bojovať za svoju spravodlivú vec proti pánom ako predtým. A to bolo aj prvoradým Jánošíkovým cieľom.

Za Jánošíkových čias sa deťom, hlavne u poddaných, nedalo chodiť do školy celoročne. Mládež už od útleho veku musela pomáhať rodičom pri prácach na poli, pri pasení dobytka a hydiny, ba dokonca ani panstvo sa neštítilo využívať detskú pracovnú silu. Deti, tak ako ich rodičia museli robotovať na pánskom od včasnej jari do neskorej jesene.

Je pravda, deti pri prácach na poli čo – to pochytili z praktickej botaniky i zo zoológie a zootechniky, veľmi sa na nich nalepila hudobná výchova, hlavne spev a hra na jednoduchých hudobných nástrojoch pri pasení kráv a oviec. Čo – to pochytili aj z matematiky, teda počtov – jednoduché matematické úkony potrebovali nutne pri zháňaní dobytka z poľa. Vždy podvečer museli si byť istí či sa im dajaká tá kravka, či hus niekde nezatúlala. Malo toto praktické vyučovanie svoje výhody, no hlavný vyučovací proces ich čakal vždy cez zimu. Keď napadol sneh až po okienka malých drevených chalúpok, nastal pre deti čas štúdia. Nebolo to vyučovanie ceľkom také ako dnes – veď v jednej triede sa tiesnili deti od najmenších po najväčšie a učiteľ mal čo robiť, aby individuálne vyučoval jednotlivé ročníky. Hlavný dôraz sa kládol na to, aby sa deti naučili čítať a písať a najmä podpísať sa. Vedieť sa podpísať sa v tom čase považovalo za gramotnosť.

Týmto trochu zdĺhavým úvodom sme sa dostali vlastne k Jánošíkovým zápiskom. V nich si s nostalgiou spomína na svoje učiteľské pôsobenie. Tak, ako sa nedalo robiť v zime na poli, tak sa veľmi ťažko, ba skoro vôbec nedalo v tomto ročnom období ani zbojníčiť. Hôrni chlapci dostali až do jari neplatené voľno a po krutej zime sa znovu stretávali až na prvom jarnom levočskom jarmoku.

Nemal teda ani Jánošík za dlhých zimných dní čo robiť. Ako človek študovaný už vtedy správne pochopil, že len vysoko vzdelaný poddaný má šancu účinne bojovať proti neprávostiam pánov a len tak má nádej nad nimi zvíťaziť.

Preto naozaj s radosťou prijal ponuku počas dlhých zím  vypomáhať ako pomocný učiteľ v miestnych školách. S humorom jemu vlastným rád spomína, že nikdy dobre nevedel či je pomocný učiteľ na riadnej škole, alebo riadny učiteľ na pomocných školách. Nech bolo akokoľvek, vždy mal ku tejto robote blízko a mal do nej veľa chuti.

Deti Jánošíka ako učiteľa priamo milovali a zbožňovali. Celé vyučovanie viedol na výsosť prakticky a s poriadnou dávkou humoru. Vedomosti u detí pribúdali akoby samé, bez toho, aby pociťovali pri výučbe dajakú záťaž, či drinu. Napríklad taký telocvik – čo to bolo smiechu keď nacvičovali vrh valaškou alebo nožom, preskakovanie vatier, beh do kopca a iné praktické disciplíny. Dobre sa zahriali aj pri zbieraní dreva a raždia na kúrenie vo veľkej peci v škole, bolo to zároveň aj štúdium šikovnosti skrývania sa pred pánskymi horármi, dokonca aj pandúrmi. Táto činnosť bola totiž prísne zakázaná.

Jánošík zásadne deti neznámkoval – viedol ich k tomu, aby štúdium bolo pre nich zábavou, radosťou, sviatkom a nie drinou. Na konci každého zimného ročníka  napísal na každého žiaka posudok s odporučením  buď na postup do ďalšieho ročníka, no i na postup do vyšších škôl. Nadaných žiakov potom sponzoroval na počas štúdii – či už v blízkej Levoči, Trnave, ale aj v Pešti a Viedni. Dobre vedel, že investícia sa v budúcnosti zúročí  a pomôže poddaným v ich boji za svoje práva.

Jurkova frajerka Anička veľmi rada vypomáhala pri vyučovaní ručných prác u dievčat. Prakticky vyučovala dievčatá šitiu, vyšívaniu, paličkovaniu, štrikovaniu. Viedla aj hodiny varenia kapusty a zemiakov. Vo vyšších ročníkoch učila aj sviatočnejšie a náročnejšie jedlá – napr. osúchy a hlavne chýrečné bryndzové halušky.

Pánom sa tieto poddanské školy  nie veľmi páčili, snažili sa silou mocou o ich zrušenie. Jánošík by nebol Jánošíkom, aby prv než začal vyučovať, ešte v jeseni, si nebol vybavil až v sídle stolice v ďalekom Trenčíne všetky náležitosti, povolenia, štemple a podpisy. Pánskym inšpektorom pri častých inšpekciách klapli vždy zuby naprázdno.

Intenzita vyučovania novými modernými Jánošíkovskými metódami bola taká, že deti, ktoré chodili do školy prakticky pár mesiacov do roka, vysoko predčili vedomosťami pánske deti, ktoré chodili do škôl po celý rok. Darmo páni získavali pre svoje deti súkromných učiteľov za ťažké peniaze. Možno len v zemepise sa mohli s poddanskými deťmi rovnať – aj to len preto, že často cestovali so svojimi rodičmi po celom Uhorsku – mali možnosť navštíviť Búdu i  Pešť, Viedeň, pochutnať si v Szegede na Szegedínskom guláši, alebo v Debrecíne ne chýrnych debrecínskych párkoch. Najzámožnejšie dokonca chodili letovať na brehy Uhorského mora – Balatonu. Ale to bolo tak asi všetko. Možno, možno ešte reči. Vedeli síce pánske deti aj po slovensky, no za tú reč sa dosť hanbili. Statočne ale lámali maďarčinu, nemčinu a od francúzskych učiteliek pochytili čo – to aj  parléuovať. Vo všetkých ostatných vedných disciplínach poddanské deti vysoko predčili pánčatá.

Jurko vo svojich zápiskoch vyslovil pevné presvedčenie, že časom vzdelanosť poddaných bude isto – iste sláviť úspech v spravodlivom boji proti pánom. Predpovedal síce dobre, no, nedožil sa toho. Hoci, hoci ani dnes tá spravodlivosť o ktorú sa ON celý svoj krátky život snažil  sa ceľkom nenaplnila – páni sú zase pánmi – a robotný, poctivý ľud, – nuž vieme ako to je !!!!!!

K  obci – mestečku – neďaleko Terchovej – Varínu, mal Jurko Jánošík odjakživa kladný vzťah. Idúc okolo varínskeho kostola nikdy nezabudol pripomenúť svojim druhom, že v tomto kostole bol pokrstený, že v tomto kostole dostal svoje poctivé zbojnícke krstné meno.

Varín mal rád aj preto, že vždy po dobre vykonanej zbojníckej práci,  idúc domov do Terchovej, nezabudol sa so svojimi druhmi pristaviť v každej varínskej krčmičke. Mal ich rád všetky, ale najradšej sa stavil v krčme na hornom konci  „ U žida Weisskopfa „.

Varín bol okrem svojich iných predností široko – ďaleko známy chýrečnými dievkami – krásavicami. Jurko miloval všetko krásne a s obľubou hovorieval, že krása zatavená do nežného dievčenského tela je vrchol nad vrcholmi. Tieto umelecké skvosty študoval často, vášnivo a rád. V tejto veci sa podobal námorníkom majúcim v každom prístave svoju milú.

Pre Jurka jedným z takýchto prístavov bola práve spomenutá krčmička. Krásna dcéra žida Weisskopfa – Ráchel – mu už dávno padla do oka. Už pred časom sa do nej vášnivo zamiloval a jeho láska bola ňou ešte vášnivejšie opätovaná.  Dokonca ani židovi Weisskopfovi  nebolo Jurkove dvorenie proti vôli. Dobre si všimol, že Jurko platí zlatými kremnickými dukátmi pohotovo a bez jednania keš. Junák sa mu pozdával po všetkých stránkach. Nakoniec aj Ráchel sa potrebovala dostať pod čepiec – vravel si.

Nič teda nebránilo veľkej láske. Začalo ísť do tuhého – hovorilo sa vážne o svadbe. Nebol by žid židom, aby si nekládol rôzne predsvadobné podmienky. Začal nepodstatnými drobnosťami s tým, že požiadavky bude stupňovať.

Jurko stanovil tiež určité podmienky – jedna z nich bola, aby si žid poslovenčil meno svoje a tým i krčmy. Veď sme na Slovensku – dôvodil / i keď, pravda, vtedy to bolo ešte horné Uhorsko /. Podmienka sa netýkala majetku, ani peňazí – židovi sa zdala ľahko splniteľná. Úradne si zmenil meno na Tuček. Tak sa stalo, že krčma sa začala volať „ Krčma u Tučka „. Veď, nakoniec, s malými obmenami má toto meno dodnes. Ešte relatívne nedávno sa volala „ Krčma u Bučka „ a dnes je to „ Krčma u Púčka „ Ktovie ako sa bude volať v budúcnosti. Jedno je isté – mená sa menia, menia sa zriadenia, mení sa svet, ale krčmy na Slovensku budú asi vždy.

Weisskopf – Tuček skusmo požiadal Jurka aby na znak dobrej vôle začal nosiť malú židovskú čiapku Kipu. Čo by láskou opitý Jurko neurobil pre svoju Ráchel. I tak ustavične nosil veľký zbojnícky klobúk a pod ten sa kipa zmestila tak, že ju ani vidno nebolo. Keď si aj niekedy v kruhu priateľov zložil klobúk a pod nim sa objavila malá židovská čiapočka – nerobil si nič z posmechu svojich druhov.

Čím viac sa schyľovalo ku svadbe, žid stupňoval svoje požiadavky. Kalich pretiekol, keď vážne požiadal Jánošíka, aby si dal urobiť rituálnu obriezku. Tak toto už Jurko nezniesol. Nikdy by nebol súhlasil so zmrzačením najkrajšej ozdoby zbojníka, na ktorú bol – ako hovoria zachované pramene – právom hrdý.

Tak stroskotalo nádejné manželstvo.

Tri dni a tri noci lúčil sa smutný Jurko s ešte smutnejšou Ráchel. Tri dni a tri noci nad Varínom, no najmä nad Koňhorou tiahli ťažké búrkové mraky, tri dni a tri noci burácali hromy a blesky divo osvetľovali Jedlovinu a celú terchovskú dolinu.

Koncom tretieho dňa – presne o polnoci, keď si nešťastní milenci dali posledný bozk na rozlúčku, nesmierne veľký guľový blesk zrazil nenásytného a lakomého žida Weisskopfa, teraz už Tučka, na zem a usmrtil ho.

O tom už ale Jurko nevedel. Sklamaný ,okamžite po rozlúčke s teraz už bývalou nevestou, vybral sa s chlapcami kdesi na dolnú zem.

Do roka a do dňa po otcovej smrti nešťastná Ráchel skočila do rozvodneného Váhu, priamo do krútňavy pri skalách Margita a Besna – a utopila sa s Jurkovým menom na perách.

Zhodou okolností a možno riadením osudu bolo to presne v deň a dokonca v hodinu, keď v Liptovskom Svätom Mikuláši  zavesili na hák hrdinu národa – Jurka Jánošíka.

Veď čo už len dodať ku tejto presmutnej balade ? Hádam sa hodí  úryvok zo známej terchovskej piesne : „ Hučia hory,  hučia, hučí aj osika, že už nikdy nezahynie meno Jánošíka. „

Medzi jánošíkológmi sa už  po stáročia  vedie vedecký spor – chodil Juraj Jánošík do školy – do seminára v Trnave, nechodil ? Zástancov toho, či onoho sú tucty renomovaných vedátorov, produkujúcich si na tejto téme svoje vedecké hodnosti a tituly. Jedni vravia – akože mohol chodiť na takú školu syn chudobného poddaného, ktorý nevedel čítať, ani písať, ktorý nemal peniažky ani len na to aby stačil vyživiť hladné krky vo svojej poddanskej chalúpke a od rána do večera robotoval na pánskom s celou svojou rodinou. Akože už len mohol dať svojho syna  na takú pánsku školu? Nakoniec, všetci poddaní boli viazaní  povinnosťou u svojho pána. Samovoľne sa nemohli vzdialiť ani len na krátky čas zo svojej usadlosti bez povolenia. Na všetko – všetuličko museli mať papier od svojich pánov. Dôvodia dokonca aj históriou, kuruckými vojnami, operujú bitkou pri Trenčíne, na ktorej sa vraj Jurko ako mladý vojak zúčastnil, bol zajatý a zverbovaný do cisárskeho vojska… a tak ďalej, a tak ďalej… Teda – od malička robotoval na pánskom, potom vojenčil, potom zbojníčil, robil hrdinské skutky. Kedyže mu ostalo času, aby študoval za pána v ďalekej Trnave.

Nuž, majú pravdu? Nemajú ?

Oponenti dôvodia – aj za Jurkových čias boli medzi poddanými výnimočné osobnosti, vedmáci, vysoko sa vynímajúci medzi svojimi druhmi. Títo mali od pánov udelené určité privilégia, boli oslobodení od panského robotovania a svojim spôsobom si ich panstvo aj považovalo. Vedeli oni často predpovedať počasie na základe svojich skúseností, poznali liečivé bylinky, vedeli pomôcť pri urieknutí kravky, či malého dieťaťa. Vážení boli u pánov i poddaných a často urovnávali spory u nevoľníkov. Z vlastnej iniciatívy naučili sa často popri ťažkej robote na pánskom po nociach pri svetle smolných pochodní čítať, ba dokonca i písať a všestranne sa vzdelávali. Takýmto vedmákom bol aj otec Juraja Jánošíka. Za svoje drobné rady sa mu od pánov dostala kde – tu dajaká zlatka a od svojich súkmeňovcov sem – tam dajaké naturálie – či už to bolo pár vajíčiek, kuriatko, alebo trochu múky na chleba. Starý Jánošík bol teda pomerne vo svete rozhľadený a všetko jeho úsilie smerovalo k tomu, aby jeho syn niekedy dosiahol viac ako on, aby bol študovaný. Žgrlošil, strádal, odkladal ťažko nahonobené zlatky a keď jeho nadaný syn Jurko dosiahol vek potrebný na škoľovanie, pobral sa za pánom grófom Lowenburgom až do ďalekej Tepličky. Dal sa ohlásiť a ponížene poprosil  aby osvietený pán gróf prepustil jeho syna na štúdia do Trnavy. Spupný Lowenburg by bol určite odmietol túto poníženú prosbu. Veď, kto to kedy videl, aby sprostý sedliak mal lepšie školy ako jeho pán. No, riadením osudu sa stalo, že práve v deň prosby starého Jánošíka narodil sa mu prvý vnuk – podľa neho, hrdý nositeľ slávneho mena a jeho právoplatný dedič z druhého kolena. Šťastný, že jeho rod  má svojho pokračovateľa, milostivo súhlasil s Jánošíkovou prosbou.

Stará pani Jánošíková  / nuž ako sa to vezme – mala sotva štyridsať rokov /, starostlivo zakrútila do malej plachtičky tých niekoľko krvopotne ušetrených zlatiek, do skromného batôžka zabalila pár osúchov, trošku slaninky, pár vajíčok. Do batôžka starý Jánošík pribalil ako relikviu písomné odporúčanie grófa Lowenburga pre osvieteného pána rektora trnavskej univerzity, mimochodom – jeho bývalého konškoláka z mladých čias a ešte aj teraz, podľa neho – dobrého kamaráta.

Jurko mal nohy mocné. Netrvalo ani celé dva dni a prvý raz uzrel kostolné veže staroslávnej Trnavy. Odpočinutý, hneď zavčas rána dal sa ohlásiť u osvieteného pána rektora a vysvetlil mu kto je, čo je a odovzdal mu odporúčajúci list  od grófa Lowensburga. Aký bol gróf krutý a zlý na svojich poddaných, taký bol pán rektor trnavskej univerzity dobráčisko, prajúci mladým, šikovným i keď chudobným poddanským chlapcom. Od prvej chvíle sa mu mladý Jánošík mimoriadne zapáčil. Skromný, zdravý dedinský chlapec s otvorenou hlavou, s príjemným i keď hrdým vystupovaním, sa na míle odlišoval od pánskych synkov, študujúcich v tom čase možno len z dlhej chvíle a na prianie rodičov na staroslávnej Trnavskej univerzite. Pripomínal mu jeho mladé časy, veď aj on pochádzal z chudobných pomerov a len vlastnou usilovnosťou sa dostal na tak významné miesto. Veru, veľmi rýchlo pri debate s Jurkom pochopil, že tento hmotnými statkami neoplýva, že tých pár rodičmi krvopotne ušetrených zlatiek by mu nestačilo  ani do prvých vakácii. Jemne a taktne naznačil Jurkovi, že sa mu bude snažiť pomôcť. Našiel mu ubytovanie u bohatého mešťana. Nie za peniaze, ale za drobné služby, ktoré ani hrdého Jurka  nemohli uraziť. Tam sa mu dostalo aj skromnej stravy. Po nedlhom čase, ako lúmen ročníka začal vyučovať synkov a dcéry bohatých trnavských mešťanov a za túto službu sem – tam padla dajaká tá zlatka. Nemohol síce Jurko vysoko vyskakovať, ale pretĺcť sa štúdiom dalo.

Páni profesori Trnavskej univerzity si ako jeden Jurka obľúbili, pomáhali mu ako sa dalo finančne a predpovedali mu veľkú vedeckú budúcnosť. Často medzi sebou hovorili, že takého nadaného študenta ešte Trnavská univerzita nepamätá. Niektorí dokonca tvrdili, že prejde len niekoľko rokov, najviac šesť – sedem a budeme mať nového platného člena nášho profesorského zboru. A Jurko sa snažil. Exceloval v teologických vedách, prírodných vedách, ale jeho nadanie sa prejavovalo hlavne vo vedách technických: Tam , aj tam bol zanedlho premiantom. Bol priamo posadnutý štúdiom. Na čo nestačil cez deň, dobiehal po nociach. Za jeden rok  dokázal absorbovať látku minimálne troch ročníkov. Štúdium mu bolo drogou, vedomosti sa na neho lepili ako muchy na med. Jeho logické myslenie mu umožňovalo spájať nadobudnuté vedomosti z rôznych odborov štúdia. Onedlho sa po celej staroslávnej Trnave pošuškávalo, že sa rodí nový svetový polyhistor. Označovali ho unisono za ozdobu a pýchu svojej staroslávnej univerzity. Dopočuli sa o ňom dokonca aj svetoznámi vedátori z Viedne a Pešti.

Často krát  navštívila  kavalkáda kočov najznámejších vedcov Trnavu, aby viedli učené dišputy s mladým kolegom. Boli to pre Jurka krásne časy. Najznámejšie a najbohatšie trnavské rodiny sa predbiehali, aby mohli do svojich rodín uviesť Jurka ako nádejného zaťa. Pravda, pletky s trnavskými kišasoňkami Jurko neodmietal. Dlho, predlho,  po jeho náhlom odchode z Trnavy sušili sa slzami premáčané navoňané kapesníčky trnavských dievčat na priedomiach mestských parádnych domov, ale i kapesníčky švárnych slúžtičiek z horného Uhorska.

Zdalo sa, že kariére medzinárodne uznávaného vedca – polyhistora nič nestojí v ceste. Staručký rektor staroslávnej univerzity už chystal svoju dôchodkovú rozlúčku, už pripravoval cestu pre svojho nástupcu. Veru, nebolo iného vhodnejšieho kandidáta.

A zrazu – zrazu ktosi doniesol správu z Terchovej. Krutý Lowenburg nešanoval starého vedmáka – Jurkovho otca a pre akúsi pletku / možno nenastúpil v stanovenom čase na pánske / dal Jánošíka potupne derešovať. Jurko sa teda dozvedá, že jeho milovaný otec leží v Terchovej na smrteľnej posteli. Neváha. Dvadsaťštyri hodín pešieho pochodu, ba čo vravím pochodu – behu – trvá Jurkova cesta na horniaky. Bez oddychu, bez prestávky. Prišiel načas? Prišiel neskoro!

Načas, lebo ešte zastihol otca živého. V poslednej agónii zazneli len slová – Syn môj! – Otec!!

A Jánošík, Jurkov otec zavrel oči naveky.

V Jurkovi sa niečo zlomilo. Povedal – Sedliak nebude nikdy pánom, nesmie byť krutým pánom – opakoval so zaťatými zubami. Zahodil vedeckú kariéru za chrbát. Dôstojne a s pietou pochoval otca a rovno z maličkého cintorína s valaškou po boku sa rozbehol do hôr. Tam kdesi sa začala nová história Jurkovho života, história zbojnícka, história hrdinská – heroická.

Položme si teda znovu otázku. Študoval Jánošík na univerzite v Trnave, neštudoval ? Záleží na tom ? Nemení to nič na veci, že nakoniec sa stal z neho vodca utláčaných . Človek príklad – človek hrdina.

Čo dodať na záver tejto malej štúdie o študovaní Jurka Jánošíka z Terchovej ?

Trnavčania dodnes nedajú na Jurka dopustiť. Veď on – už ako vychýrený zbojník – ochranca poddaného ľudu – sa do Trnavy veľmi rád vraciaval. Nezabudol na trnavské slúžtičky – Žofky, Marky, Hanky, Zuzky, ale ani na trnavské kišasoňky. Nezabudol ani na svojich profesorov, spolužiakov.

Pri každej príležitosti Trnavu vždy rád navštívil a ako výsledok týchto návštev dodnes žije v stovežatej a staroslávnej Trnave množstvo jeho i keď nelegitímnych potomkov. Nakoniec, prečo by práve Trnava mala byť v tomto smere výnimkou.

Sú aj iné povesti o vzniku mena Jánošík. Tie však majú trochu vzdialenejšie korene. Ich začiatok treba hľadať niekde v starom Ríme, alebo, ak nechceme ísť až tak ďaleko, tak hľadajme tieto korene kdesi pod Trenčianskou skalou. Vie sa o tom, že Markus Aurélius robil svoje výboje až k Dunaju a dokonca jednu zimu zimoval so svojim vojskom pod Trenčianskou skalou a založil osadu Laugarício.

Podstatné pre naše rozprávanie je to, že v tomto rímskom vojsku bolo veľa šikovných, silných, vysokých a na všetko odhodlaných vojakov. Medzi nimi boli dvaja nerozluční priatelia, vyšší, silnejší Jánus a pomenší, ale tak isto šikovný Terchius.

Zdalo sa v tých časoch, že kdesi tu je už koniec vtedajšieho známeho sveta. Proti prúdu okolo Trenčianskej skaly tečúcej rieky / dnes už vieme že to bola rieka Váh / boli už len nepreniknuteľné lesy, plné divej zvery. Zdalo sa,  že tam vyššie už ľudská noha nikdy  nevkročila.

Markus Aurélius si jedného dňa dal zavolať oboch priateľov, Jánusa a Terchiusa. Nariadil im, aby si vybrali menšiu kohortu vojakov a aby sa pod Jánusovým vedením vybrali proti prúdu rieky prebádať neznáme kraje. Stanovil im lehotu na návrat a požiadal ich, aby všetko podrobne mapovali a zapisovali. Myslel pri tom už na ďalšie rímske výboje do neznámych krajín a oblastí.

Jánus a Terchius vybrali skutočne najlepších bojovníkov. Už vtedy, pri formovaní dobrovoľníckeho oddielu začali tento nazývať Jánusov šík.

Váh bol v tom čase nespútaná, divoká rieka, z oboch strán porastená nepriestupnými pralesmi. Jánusov šík len s veľkými ťažkosťami prekonával rôzne úskalia a útrapy cesty. Odmenou po dlhom čase im bola príjemná kotlina na sútoku niekoľkých riek / dnes vieme, že to boli terajší Váh, Kysuca, Rajčianka, Varínka, ba aj v tých časoch krátky, ale o to divší Všivák.

Jánusov šík si  na tomto malebnom mieste, bohatom na zver a ryby, náležite odpočinul. Dobrodružná povaha Jánusa sa nezaprela a  po niekoľkých týždňoch sa Rimania znovu vydali na cesty.  Menšia časť pokračovala ďalej proti prúdu rieky, smerom na terajšiu Strečianskú úžinu. Po týchto prieskumníkoch sa naveky zľahla zem.

A propó! Určité náznaky umožňujú predpokladať, že sa táto skupina usadila na určitý čas v oblasti Strečianskej úžiny, konkrétne na strategickom mieste terajšieho hradu Strečno. Tam si, vraj, ako to už bolo u Rimanov dobrým zvykom, okamžite začali budovať opevnenie. Dokonca, podľa niektorých autorov, aj mohutné skaly Margita a Besna boli z výšok zvrhnuté do Váhu v dôsledku ich činnosti. Vraj teda v stredoveku bol Strečanský hrad postavený na zvyškoch starorímskeho opevnenia. Poddaní, stavajúci hrad nachádzali veľké množstvo častí drevených palisád v kamennom podloží hradu. Podľa nich vraj na zvyškoch dreva boli jednoznačné stopy opracovania starorímskymi obojstrannými sekerami.

Žiaľ, ktože už len vtedy dbal na archeologický výskum. Pamiatky na starých Rimanov boli navždy zakryté stavbou hradu. Mohutný Strečanský hrad, odhaľujúci nám tajomstvo histórie z pred niekoľko sto rokov možno ukrýva pod svojimi útrobami históriu ľudí, žijúcich na našom území pred dvoma tisíckami rokov.

Vráťme sa ale znovu ku našej výprave.

Ostatní, pod Jánusovým vedením sa vybrali do tých najhustejších a najneprístupnejších pralesov oproti prúdu terajšej riečky Varínky.

Neďaleko miesta kde sa táto vlievala do  terajšieho Váhu objavili maličkú osadu domorodcov. Boli síce zaodetí len v kožiach divých zvierat, ale zato vedeli variť výborné pivo. Tento nápoj Rimanom veľmi zachutil a na počesť jeho varenia nazvali osadu Varínom / Terra Varna /.

Zanedlho pokračovali ďalej popri riečke a po strastiplných pochodoch zazrel Jánus a jeho druhovia prekrásne horstvo s divokými, rozoklanými bralami, s jedinečnou flórou a faunou. Niet sa čo diviť Rimanom z nížin, že si toto miesto a hlavne malebnú dolinu na úpätí vysokých brál na prvý pohľad zamilovali. Povedali si,  že sa tu usadia a nikdy viac sa nazad nevrátia.

Jedna z príčin bola v tom, že v osade ktorú objavili v tejto doline bolo naozaj veľa krásnych dievok súcich na vydaj, rúčich do voza i do koča.

Rozložili si tu teda svoj tábor a Terchiusovi prvému padla do oka pekná dievčina. Netrvalo dlho, požiadal ju o ruku. Dievča jeho náklonnosť opätovalo a slávila sa prvá rímsko – domorodá svadba.

Jánus z tohto opevneného tábora robil výpravy do blízkeho aj ďalekého okolia, mapoval, spisoval, bádal. Terchius medzitým naučil domorodcov všetko čo ovládali Rimania, nielen boju, ale aj roľníčeniu a chovu zvierat. Postupne aj ostatní Rimania si zobrali za ženy domorodé dievky a ani na um im neprišlo vrátiť sa niekedy k rímskemu hlavnému voju.

Jánus, ako starý vojak nenechal zaháľať svojich chlapov ani po tejto stránke a pravidelne ich cvičil. Keď ich zvolal na cvičište, vždy nezabudol zakričať mohutným hlasom „ Šík, na môj povel ! „

Domorodci tieto cvičenia s obľubou sledovali a hovorili si – kedy už zase bude Jánus cvičiť ten svoj šík, Jánusov šík zase cvičí a pod.

Postupne nahradili rímske meno Jánus domáckejším  menom Ján. Nebolo už ďaleko od toho, aby z Jánovho šíku vzniklo meno ich veliteľa – Jánošík – to bol teda možno prvý prapredok nášho hrdinu – Jurka Jánošíka.

No, a čo Terchius ?

Terchius bol vlastne zakladateľ celej tej novej osady. Keď nastala jeho chvíľa, chvíľa  starého kmeťa – zakladateľa rodu,  uľahol za prítomnosti svojho početného potomstva a vďačných obyvateľov vtedy už na tie časy pomerne veľkej dediny na smrteľnú posteľ. Jednomyseľne bolo dohodnuté, že na jeho počesť sa dedina nazve po ňom – Terchiova dedina – Terchová. Je historická pravda, že  táto krásna dedina sa určitý /krátky/ čas volala aj Kráľova /Králowa/, ale – skutočnú pravdu nezaprieš – po čase sa obnovil dávno zabudnutý starorímsky  názov – Terchová. Ak by som to tu nepripomenul, Terchius i Jánus by boli upadli do zabudnutia.

Špekulanti by stále vymýšľali možnosti vzniku názvu Terchová – jedni by sa prikláňali k tomu, že páni v stredoveku uvaľovali na terchovských poddaných rôzne „ťarchy“, druhí niečo splietali o „nešťastnej ťarchavej žene“, ktorá sa zo zúfalstva hodila do rozbúrenej jarnej Vrátňanky tam kdesi v Tiesňavách, a mnoho, mnoho iných teórií.

Nuž, nechajme, aby si každý vybral to, čo sa mu najviac páči.

Ale aj taký pôvod, aký som ja uviedol, môže mať priezvisko Jánošík a meno Terchová.

A znovu – Apropó!

 Existuje aj praktický dôkaz návštevy Rimanov v Malej Fatre. Je to nález železného hrotu rímskej kopije v oblasti pod Rozsutcom, datovaný skutočne  do doby začiatku nášho letopočtu. Tento nález len podporuje moju teóriu. Veď si len predstavte osamelého staro-rimana, ako sa čosi pred dvetisíc rokmi špacíruje popod Rozsutce, opierajúc sa o skoro už úplne zodratú kopiju?!?. Prečo?, Načo?, Za akým účelom?, Odkiaľ?, Kade?, S kým?, Kto ho poslal?, Kto ho sponzoroval? … Ako sám, samučičký dokázal prekonať tie obrovské vzdialenosti? Hovorte mi, prosím vás o dajakej „Jantárovej ceste“. Prečo by práve ona viedla nepriepustnými vtedajšími pralesmi, cez kopce a skaly, keď bolo naporúdzi hojne pohodlnejších, kratších a bezpečnejších trás.

Preštudujte si, prosím trochu podrobnejšie Jantárovú cestu a sami zistíte, že táto teória je poriadne pritiahnutá za vlasy.

Po tomto krátkom historickom exkurze sa znovu vráťme ku mojej teórii – teórii o Laugaríciu, Markovi Auréliovi, Jánusovi a Terchiusovi. Cítite ten rozdiel? Tam – bohapusté vymýšľaniny, tu – historické fakty. Tu krásne zapadá aj nález zmieneného hrotu starorímskej kopije.

 Dá sa živo predstaviť si Jánusa – Jánošíka, ako po ťažkom výcviku svojich vojakov na priestranstve dnešného futbalového ihriska – Sihle odchádza, predierajúc sa Dierami /neskôr až zarážajúco pomenovanými po ňom/, preskakuje potôčik, šplhá sa po skalách, teší sa prekrásnej prírode v oblasti Veľkého i Malého Rozsutca. Hľa, kopija ktorou sa podopiera, sa mu v určitom okamihu zakliesni do skál, láme sa – Jánus – Jánošík teraz už nepotrebný hrot kopije veľkým rozmachom odhadzuje do diaľky.

Hrot hrdzavie, ale vydrží až do začiatku dvadsiateho storočia, možno aj preto, aby podporil moju teóriu, ktorú som ti, milý čitateľ práve predložil.

Aj takýto pôvod môže mať priezvisko Jánošík a meno Terchová.

Veru aj na vznik Jánošíkovho mena existuje niekoľko verzií. Nikto doposiaľ nevie, ktorá sa najviac približuje pravde,  ktorá je správna.

Už aj študovaní ľudia, špecialisti na terchovskú históriu,  – ba nebojím sa to povedať priamo – špecialisti na Struháreň,  konkrétne na osadu Jánošíkovia hovoria, že kedysi, v čase hádam valašského osídľovania, ja to presne neviem, vraj v tej vtedy nepomenovanej osade žil veľmi rúči a široko – ďaleko známy chlap.

Priezviská ešte vtedy neboli a tak milého mladíka volali jednoducho Jano. Nuž ale, vydajachtivé dievky chceli predsa len rozlíšiť dajako tých potencionálnych ženíchov, svojich nápadníkov. Janov bolo veľa a tento náš Jano bol trošku taký akýsi mimoriadny, dievky sa o neho priamo bili. Keď o ňom hovorili najmä nádejné svokry, vraveli – ten Jano, ten šikovný Jano, ten Jano čo má  taký šik.

No a tak postupne sa to začalo akosi ujímať, ujímať, až to dali dohromady – ten Jano čo má šik a z toho pravdepodobne vzniklo slávne meno Jánošík.

Po tomto prvom Jánošíkovi bola pomenovaná aj osada v ktorej sa pozdejšie narodil aj náš slávny hrdina – Jurko Jánošík.

Možno aj tak to mohlo byť – kto už dnes vie. Veď na svete je všetko možné.

Krásna dcéra liptovského župana –  Hedviga, ktorú na plesoch a báloch v Pešti, Budíne i Viedni nazvali aj Liptovskou Venušou smúti.

Ej, nesmúti ona veru preto že by mala nedostatok nápadníkov. Sedí vo svojej izbietke pri okienku  v posledných lúčoch zapadajúceho predjarného slnka. Sedí a listuje vo svojich tanečných knižkách z rôznych plesov a bálov, na ktorých bola jednoznačne uznávaná za ozdobu spoločnosti. Sedí, číta si mená barónov, grófov, cisárskych dôstojníkov, ktorí čakali v radoch, aby sa mohli zapísať  do jej tanečného poriadku, aby sa čo len trochu votreli do jej priazne. Páni ktorí dúfali že krásna a bohatá Hedviga by mohla byť ich životnou družkou. Spomína na súboje na život a na smrť, ktoré sa len pre ňu konali v lesíkoch a parkoch veľkomiest. Neveselo spomína nespočetné množstvo ponúk k sobášom. Veru, len ona vie, prečo tieto ponuky ostali nevyslyšané, len ona vie pre koho jej mladé srdiečko bije.

Bolo to veru už predvlani na jarmoku v Levoči. Navštívila ho s apíkom a maminkou. Pri prezeraní stánkov s rôznymi šulajtášmi a  pentličkami zachytila nevdojak pohľad junáka, ktorý sa jej tak vryl do pamäti, že dodnes naň nemôže zabudnúť. Mrkla síce vtedy na neho očkom trochu opovržlivo a povýšene, veď nezdal sa byť pánom hodným jej záujmu. Odvrátila pohľad sprvu ľahostajne, no, nevydržala to dlho. Čosi ju znovu prinútilo obzrieť sa. Zo šuhajových očú akoby preletela iskra a zasiahla ju priamo do srdca. Zapálila niečo, čoho sa dodnes nevie a nakoniec ani nechce zbaviť. Nevdojak púšťa na zem vyšívaný kapesníček, galantný šuhaj priskočí, vymenia si len niekoľko slov. Podávaný kapesníček úchytkom vtisne šuhajovi do dlane a zašepce – „spomeň si na mňa a vyhľadaj ma !“  Mamá už ťahá Hedvigu za rukáv, ešte posledná výmena pohľadov. Usmievavý, urastený krásavec Jurko / lebo veď on to bol – Jurko Jánošík /, popiskujúc si terchovskú melódiu sa stráca v dave. Márne Hedviga zdržiava rodičov, parádny hintov sa pohýna z Levoče smerom na Liptovský Svätý Mikuláš. V poslednej  chvíli padá do Hedviginho lona veľké medovníkové srdce – bez nápisu, bez venovania. Hedviga však tuší, Hedviga vie od koho je tento závdavok lásky. Tuho si tisne medovníkové srdce na svoje bijúce srdiečko. Sľubuje si – len tento, len ten a nikto iný.

Skrátka – láska naozaj na prvý pohľad. Či opätovaná ? Nuž, zdalo sa jej že áno.

Bolo to zatiaľ prvé, ale aj posledné stretnutie s Jurkom. Nuž ale, koľko stretnutí s ním mala v bezsenných nociach spomínajúc na neho, koľko krát vyslovila do tmy – „ príď si už konečne pre mňa, chcem ťa znovu vidieť, chcem byť tvojou “. Myslela na neho i vtedy keď sa na prepychových báloch vznášala v rytme valčíkov, mazuriek, kotylionov v náručiach najkrajších fešákov cisárskeho dvora. Celé dva roky márne tajne pátrala po ňom. Hriali ju len posledné úchytkom vyslovené slová – „ ešte sa uvidíme, Hedviga !“ Rodičov už veľmi trápi že Hedviga odmieta tie najlepšie ponuky k sobášu. Mamá by ju už najradšej čo najskôr videla pod čepcom. Apinkovi by sa zase videl bohatý ženích  – hriala ho predstava rozmnoženia dukátikov do rodiny. Nakoniec aj rôčky pribúdajú. Bolo by načim potešiť sa s vnúčatami.

Takéto myšlienky a úvahy pobiehajú Hedvige hlavičkou. Už len posledné lúče slnka predierajú sa oknom do jej izbietky. Na Liptovský Svätý Mikuláš padá podvečerná tma.

Ticho a pokoj zrazu čosi ruší. Pod oknami nastáva akýsi ruch a hurhaj. Počuť dupot kopýt i výkriky olivrejovaných pandúrov. Pandúri kohosi vezú v rebrinovom voze. Zbitého, poviazaného človeka. Prizerá sa lepšie. Bože, veď na voze poviazaný leží ten na ktorého aj teraz myslela. Hedvige sa chce plakať aj smiať  zároveň. Smiať sa, že svoju lásku znovu stretla a uvidela, plakať, v akom stave ho zazrela. Nič to, hlavne že je tu, akosi si len poradím, pomôžem mu, bude len môj – sľubuje si Hedviga. Vyletí z komnaty ako ranené vtáča, ledva sa zeme dotýkajúc uteká na dvor. Pandúri už vlečú spútaného zajatca do temnice. Než sa však stačia s buchotom zavrieť ťažké okované vráta, stretnú sa pohľady krásnej Hedvigy s pohľadom zmučeného Jurka. Iskra ktorá preletela z Hedviginých očí ako by hovorila – „ Neboj sa, môj milý, všetko bude v poriadku, zachránim ťa, postarám sa od teba a už sa nikdy od seba neodlúčime.

Odchádza do svojej izbietky a celú noc kuje plány ako zachrániť svojho milovaného.

No ale, dva roky sú dva roky. Jurko za tie dva roky pochodil kus sveta. Všeličo skúsil, veľa toho zažil. Najmä bezprávia od pánov, ich krutosť k poddanému ľudu. Spomenul si síce často na krásnu Hedvigu, no časom vždy menej a menej. Prišiel na to že nie sú si sebe roveň. Veru rovný rovného si hľadá. Mal už medzitým v Terchovej svoju Aničku, ktorej bol  – podľa možnosti – prevažne verný. Nuž ale, ako junák rúči a súci, všade kde bol mu dievčatá nadbiehali. Jurko nebol z kameňa a veru často sa stalo že si nedal rukáv odtrhnúť. Hoci, hoci všetky tieto známosti považoval len za pletky a vždy sa rád vrátil ku svojej Aničke. Nečudo teda, že spomienka na Hedvigu pomaly vybledla. Toto však Hedviga nemohla vedieť.

Sedí teda Hedviga vo svojej izbietke a kuje plány na oslobodenie svojho milého. Rodičom sa zveriť nemohla, tak len na vlastnú päsť posiela rýchleho posla na cisársky dvor s prosbou a poníženou žiadosťou o udelenie milosti pre Jurka.

Medzitým použila svoje úspory na podplatenie strážcov, aby aj takto uľahčila Jurkovi strádania väzenia.

Nakoniec, tesne pred popravou podplatila strážcov naposledy a podarilo sa jej stretnúť so svojim milým.

No v priebehu tohto stretnutia, v priebehu slabej polhodinky nastal zlom. Namiesto očakávaných prejavov lásky, namiesto sľubu manželstva vysvetľuje jej Jurko filozofiu svojho zbojníčenia, vysvetľuje jej bezperspektívnosť ich vzťahu. Nakoniec, priznáva sa jej so svojou láskou k Aničke ktorú miluje a bude milovať až do svojej skutočne blízkej smrti.

Nepomohli prosby, nepomohli slzy, nepomohol nárek Hedvigin – Jurko ostal neoblomný. V Hedvige sa čosi zlomilo. Jej obrovská láska sa zmenila na ešte väčšiu nenávisť. Budeš visieť, musíš visieť – to boli slová jej rozlúčky.

Nastal chmúrny deň popravy Jurka Jánošíka. Zo široka – ďaleka, z okolitých stolíc schádzajú sa davy ľudí. Na pyšných hintovoch prichádzajú páni, jeden pred druhým sa vychvaľujú koľko ktorý má so sebou vyštafírovaných pandúrov, koľko čeľade, aké bohaté róby si poobliekali vznešené panie. Skrátka, aj pri takejto príležitosti nech svet vidí s kým má do činenia. Tešia sa už teraz že sa konečne  zbavia obávaného zbojníckeho rebela, že konečne budú môcť pokojnejšie spávať na svojich hradoch, zámkoch i kúriach.

Prichádzajú aj prostí ľudia, poddaní. Tí v kútiku duše veria, že sa čosi musí stať, možno dajaký zázrak. Nechcú uveriť že ich zástanca, záchranca a osloboditeľ, ich hrdina môže len tak jednoducho zahynúť. Veria a dúfajú že nedôjde k tomu najhoršiemu.

Už sa zhromažďuje tento pestrofarebný, rôznorodý dav ľudí pri šibeniciach, prichádzajú vojaci, bubnujú, trúbia, dávajú na známosť čo sa chystá. Už počuť kvílenie a plač poddaných a radostné výkriky pánov. Už začínajú vyvádzať z  temnice poviazaného Jurka. Veru, poviazaného, lebo aj v tejto poslednej chvíľke, hoci zmučeného a dokatovaného sa ho páni boja. Nič nechcú ponechať náhode.

Ale čo to ?  Bystré oči Hedvigine z najvyššieho poschodia rodičovskej kúrie čosi zbadali. V diaľke zablysli sa obnažené šable, zabeleli sa mentieky a dolomány cisárskych husárov. Od Ružomberka celkom jasne pobadala blížiť sa cisársku delegáciu. Hedviga okamžite pochopila že táto delegácia určite prináša milosť pre odsúdeného. Ako šialená rýchlo viaže do uzlíka všetky svoje cennosti, diamanty, zlato, striebro. Ozlomkrky sadá na svojho tátošíka a s vetrom opreteky trieli oproti delegácii.

V tej istej chvíli Jurko Jánošík už stojí na popravisku.  Hoci zbitý a zmučený stojí nepodlomený, s hrdo vztýčenou hlavou. Čoraz častejšie sa ozýva plač, výkriky „ milosť, milosť, počkať s popravou, určite príde cisárska milosť „ , ale aj výkriky „ ukončite to, teremtette, na šibenicu s ním ! „.

Trúby trúbia, bubny víria, začína sa čítať rozsudok. V tej chvíli Hedviga na spenenom koni pribieha k čelu cisárskej kolóny.

„ Z cesty, z cesty „ volajú vojaci – „ nesieme milosť pre Jánošíka, nesmieme prísť neskoro ! „

Veď práve, práve toto chce Hedviga – veď ona robí všetko preto aby prišli s milosťou neskoro. Akoby nevdojak rozhaľuje batistovú košieľku a tvrdým vojakom poskytuje pohľad pri  ktorom sa im podlamujú kolená. Sype na zem zlato, striebro, perly, drahé kamene, vyťahuje zo záňadria veľkú fľašu pálenky a kričí a prosí. Oj ojój, veď máte času a času, potúžte sa po dlhej ceste, oddýchnite si trochu, prijmite moje dary. Času dosť, času dosť, prizvukuje. Zahrala dobre svoje divadielko.

Delegácia sa zháči, obzerajú a delia si šperky, obdivujú krásavicu. Nie, netrvá to dlho. Veď veliteľ vie čo je jeho povinnosť. Ale táto chvíľa bola osudná, stačila.

Medzitým je prečítaný rozsudok. Jurko ho prijíma. S hrdosťou ešte posledný raz vztýči hlavu, napne svaly, roztrhá okovy a smelo sa postaví v tieni šibenice. Nechce sa prosiť, nechce žobroniť o svoj život i keď možno,  možno keby  pekne poprosil, sklonil hlavu, kajal sa, možno aj bez cisárskeho rozhodnutia by bol tú milosť dostal.

Popod šibenice sa päste poddaných zatínajú čoraz viac, ich prosby prechádzajú čoraz viac do revolty, do odporu. Jurko si uvedomuje túto silu, vie, že svojou hrdinskou smrťou zasieva semeno odporu proti pánom  do budúcnosti. Vie, že tu, pod šibenicou, začínajú  sa regrutovať nový odbojníci. S týmto vedomím hrdo skríkne silným hlasom – Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte !!! A veru nechce aby kati ukončili jeho život. Sám vyskočí na krivý, trochu zhrdzavený hák, zavesí sa za rebro. Už visí, no aj zo šibenice milo sa lúči s poddanými. Hrozivé pohľady posiela nenávideným pánom.

Je koniec, je dokonané. Je to len chvíľa. Ale, tá chvíľa stačila na to aby sklamaná, pomstou zaslepená Hedviga uskutočnila svoj diabolský plán. Cisárske posolstvo prichádza práve v okamihu keď sa Jurko nabodáva na hák. Je neskoro.

Za cisárskymi poslami pomaly prichádza Hedviga. Zachytáva posledný Jurkov pohľad. Znovu, už po koľký krát sa v nej niečo láme. Uvedomuje si, akú nenapraviteľnú chybu urobila. Zo záhybov širokej sukne  vyťahuje dlhý, ostrý nôž, pripravený ako poslednú šancu na zničenie Jurka keby jej nebol vyšiel plán s posolstvom.

Ozve sa bolestný výkrik – Jurko !!!  –  presne mierenou ranou si prebodáva srdce a klesá na zem mŕtva.

Panstvo zarazené urýchlene nasadá do hintovov, odchádza domov s pocitom že sa pominula hrozba ktorá im dennodenne visela nad hlavami. Dúfajú že už si vydýchnu a že si budú pokojne nažívať na svojich hradoch, zámkoch, kúriach, že budú znovu beztrestne vykorisťovať poddaných a dobre si žiť z ich mozoľov.

Úplne ináč pôsobí Jurkova poprava na poddaných. Veď hľa, čo to ? Popravený Jurko síce visí na háku no ešte stále žije. Dokonca požiada drábov aby mu naplnili zapekačku tabakom. Posledné želanie je mu splnené. Visí teda, pofajčieva, páni sú už dávno preč. Jurko zo šibenice debatuje so svojimi súkmeňovcami , poučuje ich, povzbudzuje, dáva im posledné rady do boja proti pánom.

Na Liptovský Svätý Mikuláš začína padať tma a Jurko stále žije. Poddaní sa rozchádzajú do svojich domovov, lebo drábi ich aj korbáčmi rozháňajú. Odchádzajú s vedomím že nevideli Jurka zomrieť. Že ho videli stále živého. A takto to aj rozprávajú  tým ktorí priamo pri poprave neboli. Rozprávajú to aj svojim deťom a vnukom. Tak akosi pomaličky rozšírila sa správa že Jurko stále žije, že sa sám vyslobodil zo šibenice a odišiel do terchovských hôr. Tam vraj, v niektorej doteraz neobjavenej jaskyni čaká. Čaká na príležitosť keď bude tomu slovenskému ľudu najhoršie aby prišiel a znovu mu pomohol.

Takéto historky a povesti sa zachovali dokonca až do dnešných čias. Páni ich šíriteľov tvrdo trestali, derešovali, zakazovali o tom čo len rozprávať. Za dlhých zimných večerov  v poddanských chalúpkach sa stále opakovalo. Jánošík žije, Jánošík príde keď nám bude ešte horšie. Táto láska k nemu, táto viera v neho dodávala im nádej a silu pretrpieť, prežiť a prekonať aj tie najväčšie ťažkosti poddanského života i čeliť pánskej zlovôli. V neskorších dobách im pomáhala vydržať aj tvrdú maďarizáciu, pomáhala im zachovať si svoje zvyky, piesne, kroje a svoj slovenský jazyk.

Tak náš národný hrdina z Terchovej – Jurko Jánošík – dodnes žije v srdciach obyvateľov tejto krajiny – malej, ale najkrajšej na svete.