Kategória: Kniha o Jánošíkovi

Povesti o Jánošíkovi teda vznikali a vznikajú neustále. Sú lepšie, sú horšie. Toto je výber z tých, ktoré som napísal ja, pre pobavenie /a možno aj poučenie/ mojich priateľov a vnúčat. Nekladú si velké nároky a ani sa netvária ako „velká literatúra“. Je v nich velký kus zámernej recesie.

Veď čože už nového sa dá napísať o skromnom mladom chalanovi z Terchovej. Kolkože už bolo o ňom napísane básní, beletrie, divadelných hier, dokonca operný opus. Aké neprieberné množstvo ľudových piesní, poviedok, výtvarných diel, sôch, festivalov, krčiem, ulíc a čojaviem ešte všeličoho možného i nemožného.

Teda, ak niekto chce kritizovať to, že tieto povesti som si len vymyslel, nebránim sa tomu. Je to pravda, ale pravda je aj to, že v hore spomenutých dielach je tiež 99,9 percent vymysleného.

O našom národnom hrdinovi – Jurkovi Jánošíkovi bolo toho popísané veľa a veľa. Napriek tomu konkrétnych autentických pamiatok – dokumentov je bohužiaľ veľmi málo. Z písomností  existujú záznamy vo varínskej farskej matrike o jeho pokrstení, rodičoch, niektorých súrodencoch a asi najviac sa dozvedáme zo záznamov o jeho útrpnom vypočúvaní a poprave. Už o niečo viac nám jeho život a činnosť približuje ústne podanie z  pokolenia na pokolenie čoraz viac prispôsobované potrebám doby i fantázii autorov. Poddaný ľud si svojho hrdinu idealizoval. Najviac sa o ňom teda dozvedáme z povestí, piesni, neskôr z rozprávok a románov, a básni. Zaujímavé je, že ani z jedného opisu Jánošíka nedá sa vydedukovať jeho telesná výška. Samozrejme, jeho súkmeňovci si ho museli predstavovať ako skoro obra, teda vysokého, ďaleko prevyšujúceho svojich druhov a najmä pánov – nuž ale tieto tvrdenia ťažko brať za bernú vedeckú mincu.

V tejto chvíli musí nastúpiť dedukcia. Ľahko si domyslíme, že to bol chlap štíhly, veď poddaný človek v jeho časoch sa nemal veru z čoho prejedať a tučnieť a pohybu mal on i jeho druhovia požehnane.

A jeho výška? Zo zachovaných sôch, malieb, reliéfov jeho doby je zrejme, že ľudia tých čias – či už páni, alebo poddaní, boli v priemere aj o 20 – 30 cm nižší ako v našom storočí. Do zachovaných rytierskych brnení by sa dnes ťažko zmestil dvanásťročný chlapec. Z uvedeného možno už ľahšie určiť približnú jeho výšku – niečo medzi 163 až 187 cm. Poďme ale ďalej a pokúsme sa tento údaj spresniť. Vojenská výška bola stanovená minimálne na 170 cm. Traduje sa ústnym podaním najmä jeho neprajníkov, že v čase asentírky musel sa Jurko poriadne stavať na špičky, aby túto výšku dosiahol.  Teda, skoro sa stopercentnou istotou môžeme tvrdiť, že aktuálna výška Juraja Jánošíka bola 169 centimetrov.

Ale, nepleťme si dojmy s pojmami. Skutočná jeho veľkosť netkvela  v  telesnej výške, ale vo veľkosti jeho osobnosti, v jeho intelekte, v jeho múdrosti, v jeho šikovnosti – v tom bola jeho hlavná sila. Svojou telesnou výškou zaradil sa medzi slávne osobnosti histórie, vyčnievajúce nad ostatných nie množstvom centimetrov, ale veľkosťou po všetkých iných stránkach. Veď napr. Alexander Macedónsky, alebo po ňom Napoleon Bonaparte a nápadne veľa ďalších dejinných osobností preukazovalo svoju veľkosť čímkoľvek okrem svojej telesnej výšky.

Pravda, sila ktorú dostal ešte pri krste od svojich krstných materí, sila ukrytá v opasku, sila zázračnej valašky a palošíka nebola tiež na zahodenie, najmä keď ju ustavičným tréningom udržiaval a dokonca zväčšoval.

Možno pri tomto našom exkurze padol jeden mýtus o našom hrdinovi ako o obrovi po telesnej stránke. V žiadnom prípade to nič nemení na jeho obrovskom prínose pre celý náš ľud po všetkých iných stránkach.

Jurko Jánošík – napriek tomu, že bol veľmi zaneprázdnený poctivým zbojníckym remeslom, nikdy nezabudol odovzdávať svoje bohaté skúsenosti a vedomosti  hôrnym chlapcom. Okrem iného vychovával v nich aj lásku a hrdosť k svojej rodnej krajine, k Slovensku a k Slovanstvu. Pri jednej z mnohých opekačiek na vrchu Rozsutca vrátil sa k tejto jeho obľúbenej téme a rozpovedal im pri ohníku – ako to sám nazval – „Niečo z možnej histórie Slovanov“ – chtiac svojich chlapcov zabaviť, poučiť i vzbudiť v nich národné povedomie.

Vypočujme si to teda:

Ľahko bolo v púštnych oblastiach Egypta, alebo Lýbie, zachovať aj niekoľko tisícročné pamiatky. Piesok a  sucho – nemilosrdní nepriatelia života, boli pre uchovanie pamiatok naopak veľmi milosrdní. Po stáročia a tisícročia piesočné búrky, preháňajúce sa ponad púšte, dokonale pochovali a zakonzervovali celé mestá, hrobky, pamiatky nevyčísliteľnej hodnoty. Veľa z nich už bolo objavených a veľa ešte čaká na svojich objaviteľov.

Tak ako boli priaznivé podmienky pre zachovanie pamiatok na dávnu minulosť v spomínaných oblastiach, omnoho nepriaznivejšie boli na našom území. Pažravé mikroorganizmy mali vo vlhkých podmienkach zeme žatvu. Základným stavebným materiálom našich prapredkov, v minulosti, ale i ešte donedávna, bol najprístupnejší stavebný materiál – drevo. Vyrábali sa z neho aj predmety dennej potreby – taniere, misky, lyžice i nábytok a zbrane. Hoci sa tento lacný, všade prístupný materiál dal ľahko opracovať,  za istých podmienok nedokázal odolať ohňu, ani vode. Veď sa len pozrime do nedávnej histórie  našich miest a dedín. Koľkokrát len za jedno storočie ľahli popolom a koľko pamiatok na zašlé časy zotlelo v zemi len po niekoľkých desiatkach rokov. Tu je možno vysvetlenie, prečo  na našom území nachádzame tak pomerne málo pamiatok z histórie.

Znamená to však, že v období veľkých ríš Sumerov, v období stavby pyramíd, v období trójskych vojen, či v období zakladania Ríma a Rímskej ríše bolo naše územie len jednou veľkou bielou machuľou na mape sveta? Je naozaj pravdivé to smiešne tvrdenie, že naši predkovia sa tu objavili odkiaľsi z neznámych krajov –  z  ničoho nič,  niekedy v 4. – 5. storočí nášho letopočtu ?  Vari len preto, že sme  neobjavili niekde v Hornej – Dolnej, alebo v  Maríkovej, či v Lutišiach zakopané rozsiahle mestá, pyramídy, alebo zlatom a striebrom oplývajúce hrobky kráľov a kráľovien Považia, Ponitria, alebo Pohronia ?

Nemohlo to byť úplne inakšie ? Napríklad takto?

Predstavme si, že na úsvite dejín aj na našom území existovala vyspelá civilizácia, minimálne porovnateľná s vtedajšími civilizáciami o ktorých  sme hovorili. A ak, tak to boli s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou Slovania – naši priami predkovia. Tu boli Slovania od úsvitu ľudstva, tu sa rodili, žili, bojovali, pracovali, vyvíjali sa a rozmnožovali.

Tam by sme mohli začať náš krátky exkurz do histórie slovanstva.

Slovania, vedení múdrym Praotcom Slávom sa rozmnožovali tak vehementne, že v istej historickej chvíli im začalo byť územie ktoré obývali  tesné.

Praotec Sláv, statný storočný vodca, zvolal preto radu starších, radu vodcov kmeňov, s obľubou nazývanú podľa neho – Zbor praotcov / i keď väčšina z nich regrutovala sa z jeho početných synov /.

Zasadli teda praotcovia pri poradnom ohni, hojne popíjajúc starej medoviny, nápoja už vtedy obľúbeného u Slovanov.

„Nuž, sami dobre vidíte“, – začal praotec Sláv. „Územie, ktoré obývame je nám už malé a za chvíľu nás už nebude môcť uživiť. Rozhodol som sa preto, lepšie povedané dávam na uváženie, že by bolo dobré obsadiť nové územia a tam sa usadiť“. Nie každému zo zboru praotcov sa tento návrh zapáčil. Nie každému sa chcelo terigať s celým svojim kmeňom do neznámych končín. Argumenty praotca Sláva nakoniec predsa len prevládli a pri konečnom hlasovaní s návrhom súhlasili takmer všetci. Dohodli sa, že kmeň najstaršieho praotca ostane na pôvodnom území. Všetky kmene boli slovanské – slávske, preto pri tejto príležitosti slávnostne premenovali praotca Sláva  na – praotca Slováka a hneď ho aj požiadali aby jednotlivým kmeňom pridelil sám nové územia.

Praotec Slovák sa poďakoval za vyslovenú dôveru / samozrejme s ňou rátal / a hneď začal rozdeľovať nové územia tak, ako to mal už dopredu pripravené.

„Ty, praotec Ruslan Moskvovič, vydáš sa obývať východné kraje, až po bohatý, i keď nehostinný Sibír“. Ruslan Moskvovič, hrdý že bol oslovený ako prvý, vztýčil sa v celej svojej kráse, vystavil na obdiv svoju dva metre dvadsať vysokú atletickú postavu, obdarenú medveďou silou, poďakoval a zamieril so svojim kmeňom priamo na východ.  „Počkaj ešte chvíľu, –  zavolal ho praotec Slovák. „Počkaj trochu na svojho brata, praotca Kijeva Vladimiroviča – istý čas pôjdete spolu. Ty Kijev Vladimirovič, zabočíš potom k povodiu Dnepra a Dnestra a tvojim územím budú žírne úrodné roviny až po Čierne more. Tak ako široká strana rodnaja i s materou Volgou bude Ruslanova, ty zveľaďuj južnejšie kraje. Nažívajte spolu v pokoji a v dobrých susedských, bratských vzťahoch, zachovajte si našu slovanskú reč i naše zvyky.

Keď už prideľujem moria, vstaň praotec Jašek – tebe a tvojmu kmeňu prideľujem severné – Baltické more,  prekrásne kraje v povodí Visly, Mazúrske jazerá i nepreniknuteľné pralesy s množstvom zvere a rýb.

Postupne pridelil južné oblasti okolia Čierneho mora praotcovi Dmitrijovi Bulgarovi, praotcovi Mirkovi Zdravojnovičovi žírne oblasti južných nížin, praotcovi Slovincovi nadelil nielen vysokánske pohorie Álp, ale aj časť Jadranského mora, praotcovi Charvatičovi spolu s kmeňom Čiernohorcov pripadla podstatná časť Jadranu.

Už skoro všetko bolo rozdelené,  no vzadu pri ohni zamrvil sa trochu neduživý, i keď vysoko vzdelaný, chytrý a inteligentný praotec Čech. „A na mňa, na mňa, praotče Slováku, na mňa čo ostalo?“ – nesmelo sa opýtal. „Neboj sa, praotec Čech, aj na teba dôjde. Pre teba som si nechal špeciálnu úlohu.

Kdeže by som teba, aj keď ťa nedajbože nechcem podceňovať, mohol poslať do vysokých Álp,  na divoký Kaukaz, alebo na studené polia Sibíri?  Tebe som ponechal zem oplývajúcu  „mlékem a strdím“ – až tam k ďalekej Šumave poputuj, poctivo ry radlom odteraz už rodnú hrudu svojho kmeňa. Len jedno ti radím, bráň naše severné hranice Slovanstva pred nájazdami Germánov a nedopusť aby vplyv germánskych a franských kmeňov prenikol do tvojho budúceho národa. Zem je to, po našej -Slovenskej, hádam najkrajšia na svete, preto aj úloha ktorú ti dávam je jedna z najťažších.“

Trochu sa zamyslel a pokračoval. “Stojíme na prahu veľkej  mierovej expanzie Slovákov, prepáčte, chcel som povedať Slovanov, hej,… vlastne o čom som to…aha, na prahu…dávam ti, praotče Čechu ďalšiu nesmierne čestnú úlohu – oboraj svojim radlom miesto pre tvoj národ v budúcnosti najposvätnejšie… tam, kdesi na Vltave založ tvoje hlavné mesto – a že to bude na prahu … pomenuj ho Prahou, veru, zaprorokoval si, zdá sa, že to bude mesto známe na celom svete.“  Zaradoval sa praotec Čech tomuto vyznamenaniu, medzi prvými zodvihol svoju cifrovanú praotcovskú bakuľu a v celej svojej päťdesiatročnej stareckej postave predviedol svoje vodcovské schopnosti a danosti. Naložili teda aj Česi svoje radlá a zbrane na vozy. Ponáhľali sa splniť úlohu praotca Slováka tak, aby ešte v prvej generácii mohli spievať práve vzniknutú hymnickú pieseň … zem je česká, domov múj …

Praotec Slovák si z titulu svojej funkcie nechal odhlasovať tú najkrajšiu zem na svete – Slovensko, Moravu, Lužicko, Sliezko, úrodné nížiny okolia Blatenského jazera, Sedmohradsko, najkrajšie povodia Váhu, Dunaja, Tisy, vysočiny Tatry, Matry a Fatry – ba na juhu spojil svoju ríšu  aj s Jadranským morom.

V temnote vekov sa takto rozišli praotcovia zakladať nové ríše, nové domoviny. Spájala ich jednotná reč, zvyky, kroje. Statočne klčovali lesy, vytvárali nové zdroje obživy, chovali dobytok, obhospodarovali polia. Snažili sa žiť v mieri a v dobrých susedských vzťahoch so susednými kmeňmi. Beda však, keď tieto niekedy rukou kradmou chceli siahnuť na slovanskú hrudu. Vtedy sa rýchlo dokázali zjednotiť a ich zbrane boli nemilosrdné voči votrelcom.

Pravda, vzdialenosti medzi jednotlivými kmeňmi boli obrovské a to nielen na vtedajšie možnosti cestovania. Po určitom čase si každý z kmeňov vytvoril vlastné nárečie, svoju reč, ktorá ale mala vždy svoje korene v starodávnom Slovenskom jazyku. Tento sa stal navždy kolískou všetkých slovanských jazykov – životodarným prameňom reči z ktorej všetci čerpali.

Jánošík dopil posledný žajdlík borovičky s horcom, spôsobne si širokým rukávom poutieral pečenou baraninou zamastené fúzy, podložil si pod hlavu plochý kameň, zakryl sa kabanicou a o chvíľu už mohutným chrápaním recitoval prvé verše zaslúženého spánku.

Hôrni chlapci ešte dlho do noci potichu debatovali o tom, čo si práve vypočuli.

Aj takto teda šíril Jánošík osvetu medzi ľudom.

Nie je nič čudného na tom, že Jánošík pri svojich obrovských stykoch, pri svojom ohromnom bohatstve nahonobenom poctivým zbojníckym remeslom, dokázal prostredníctvom svojich hôrnych chlapcov po svojom zlapaní v čo najkratšom čase nájsť si dvojníka, ba povráva sa, že už pri výkone svojho povolania mal takých dvojníkov viac.

Nakoniec, nie nadarmo sa hovorilo s rešpektom aj u pánov, že ten prekliaty Jánošík  sa niekedy musí aj roztrojiť – tak často ho bolo vidno na viacerých miestach naraz. Nuž, kvalitným mejkapom a zaoblečením do autentického odevu nebolo až také ťažké vytvárať ilúziu potrebnú na oklamanie nepriateľa.

Neprišlo teda zaťažko hôrnym chlapcom za kráľovský bakšiš podplatiť stráže v mikulášskej base a za temnej noci uskutočniť výmenu Jánošíka za dvojníka.  Je to až také čudné a neuveriteľné? Veď aj vtedy, tak ako dnes, peniaz vládol svetom. Rozdiel bol možno len v tom, že vtedy to nebol dolár, libra, alebo euro, ale boli to poctivé kremnické, v zlate razené dukáty.

Neborákovi, dvojníkovi bolo sľúbené, že sa nemá čoho obávať, že milosť určite príde čo aj na poslednú chvíľku a on si bude takto zarobené sľúbené dukátiky do smrti užívať. Nuž, stalo sa, čo sa stalo. V réžii popravy čosi zaškrípalo a chudákove dukáty si užívali už len jeho dedičia. História meno junáka nezaznamenala, ale dokonca ešte dnes sa o bohatších Terchovcoch hovorí, že ich majetok pochádza  zo zbojníckych prameňov.  Nechajme túto chúlostivú tému bokom a šibnime trochu do koní v pokračovaní tejto histórie.

Posuňme sa o niekoľko mesiacov, či rokov ďalej. Jánošíka dlho – predlho mrzela smrť nevinného dabléra, uzavrel sa do seba a pomáhal šuhajovej rozvetvenej rodine ako sa dalo. Dal vyštudovať všetkých jeho bratov a jeho rodina nikdy netrpela núdzu.

Nikto by veru, ani nie tak dlho od pamätnej popravy, spoznal vo fúzatom, bradatom chlapovi v najlepších rokoch bývalého slávneho odbojníka, tobôž preto, že každý bol presvedčený o jeho slávnej smrti.

Prešli teda roky.  Krv nie je voda a čas všetko hojí. Nie veľmi dlho po fingovanej poprave navštívil Jánošík smútiacu Aničku. Tá bola celá bez seba spoznajúc, že jej milý žije. Veru, v kútiku srdiečka sa zaradovala aj preto, že dokázala, hoci s ťažkým srdcom, odmietnuť  množstvo nápadníkov mysliacich si, že po Jurkovej smrti majú v tomto prípade voľné pole pôsobnosti.

Netrvalo dlho a v Terchovej sa konala tichá svadba. Bradatý, fúzatý, švárny mládenec pod menom Šíkjan František bral si poctivú / vraj / pannu Aničku Mahultovú za ženu. Usadil sa a že bol chlap robotný, zanedlho sa vykúpil z poddanstva. Postavil pomerne slušnú drevenicu a postupne sa začali rodiť malí Šíkjanovia. Pri ich výchove a sýtení hladných krkov celého rakášu Šíkjanovcov nebolo veru ani pomyslenia na zbojníčenie, na odboj. Žezlo v chalupe prebrala železnou rukou Anička.

Hoci Jánošík bol formálnou hlavou rodiny, ona bola  krkom ktorý tou hlavou točil a hýbal. Ak aj Jurkovi občas prebehli hlavou myšlienky na zbojníčenie, okríkla ho  milo, ale rozhodne – hrdina, nehrdina, teraz bude tvoja najväčšia zásluha nasýtiť hladné krky, živiť rodinu – na valašku ani nepomysli ! – Márne sa Jánošík ošíval, márne prosil, Anička bola neoblomná.

Nuž, čo mu teda ostávalo ? Pracoval do úmoru, prikúpil dajaké tie roličky, hrdlačil, sedliačil, choval kravky, prasiatka, kozičky aj hydinu – veru , darilo sa mu. Valaška na pôjde ticho hrdzavela, zázračný opasok hlivel kdesi zavesený v komore, nedôstojne obhrýzaný večne hladnými myšami. Nech bol Jurko predtým akýkoľvek hrdina, nech sa akokoľvek nebál nikdy nikoho, boh vie, že prísnej žene neradno odvrávať.

Prešli roky. Väčšina  pánov, odporcov Juraja Jánošíka pomali povymierala, len povesti o ňom boli stále živé. Dokonca s odstupom času jeho hrdinské skutky ľudovým podaním sa ešte znásobovali.

Jedného pekného letného podvečera šesťdesiattri ročný Juraj Jánošík / alias Šíkjan František / – teraz už striebrovlasý dedko – si u svojej Aničky po dlhom čase vymodlikal návštevu blízkej malej krčmičky. S veľkou chuťou, posmelený nečítanými pohárikmi borovičky sa rozhodol netajiť viac svoju totožnosť.

Dočkal sa však nemilého prekvapenia. Jeho rozprávanie príhod z mladosti  prerušovali  štamgasti neúctivým smiechom po celej krčme. Kto? Ty ? A Jánošík ? To bola ozruta, legenda.

Pozri sa na seba, vetchý dedko! Teba položí pár pohárikov a ty by si mal byť ten, ktorého nepoložilo samojediného na lopatky celé vojsko? Nedaj sa vysmiať, dedo!

Starý Juro Jánošík sa dušoval, zaprisahával sa – verte mi, bol som to ja a bolo to všetko inakšie ako si vy myslíte – ale, neverili mu.

Možno to bolo tak dobre. Veď všetky hrdinstvá, všetky rebélie a revolúcie viedli prevažne mladí ľudia a je možnože len ich šťastie, že hynú v rozkvete svojich tvorivých síl, že sa stávajú práve vtedy legendou.

Často z mladých rebelov po čase ostanú senilný dedkovia, snažiaci sa priživovať na svojej bývalej sláve, neustále spomínajú svoje zásluhy, nedokážu reálne  posúdiť že život ide ďalej, časy sa menia, rodia sa nový hrdinovia.

Veď príkladov na to máme z histórie dosť a dosť.

Píše sa rok 1771. Starý Sivák od Pantákov sedí na priedomí svojej dreveničky. Pomaly a rozvážne napcháva svoju fajočku – zapekačku posekanou zmesou lístia rôzneho druhu – tabaku,  ktorého presné zloženie vie naozaj iba on. Pomaličky si pripaľuje a s rozkošou produkuje a vyfukuje kúdole štipľavého dymu. Po dlhej zime skrehnuté reumatické údy nastavuje už o čosi lepšie hrejúcim lúčom marcového slnka. Teší sa, že zase prežil ďalšiu krutú zimu, hoci mysľou mu prebleskuje myšlienka – pozor, stará ľudová múdrosť hovorí – marec, poberaj sa starec. Dúfa a verí, že nastávajúci marec nie je jeho posledný.

Sivovlasý Jano Sivák od Pantákov nie je na priedomí osamotený. Jarné slniečko vylákalo celý rakáš rozšantených detvákov, už teraz sporo oblečených do ľanových nohavíc po kolená a do nedávno ešte žiarivo bielych ľanových košieľok. Veď ich najväčšou zábavou je preskakovanie kalných mlák, na ktoré sa premenil ešte len nedávno bielučký sneh.

Staré porekadlo hovorí, že človek sa stáva mužom vtedy, keď obíde mláku, namiesto aby do nej skočil. Deti len potvrdzujú toto pravidlo. Ani na um im nepríde večerná výplata, ktorú dostanú za špinavé oblečenie od svojich materí.

Starý Sivák s úľubou pozoruje drobizg a trpezlivo čaká na svoju chvíľu. Životná skúsenosť mu hovorí, že aj deti si čochvíľa budú musieť odpočinúť, a skôr, či neskôr si k nemu prisadnú, aby si vypočuli jeho spomienky. Veď už len tie mu ostali a rád by sa znovu dosýta vyrozprával.

A naozaj, netrvá dlho, deti si po jednom prisadávajú na posledné, doteraz ušetrené siahovice dreva.

Prosíkajú: Dedo, nože, ako  to bolo za vašich mladých čias, za čias Jánošíka ? Šťastný úsmev preletí dedovou zvráskavenou tvárou. Očistomok sa ale ešte chvíľu necháva prosiť. – Decká, veď som vám to rozprával hádam aj tisíckrát, čo vám ja už, neborák, poviem ešte nového ? Deti pristávajú na jeho hru. Dedo, nebolo to tisíckrát, už sme toho aj veľa pozabúdali. Veď vy viete tak krásne rozprávať, vždy niečo pridáte, také, čo sme ešte vôbec nepočuli. Porozprávajte teda. Nuž  dobre, ale posledný krát – / dedo netuší, akú veľkú pravdu práve povedal /.

Urobí dramatickú pauzu a začne.

Pravda je, že z očitých svedkov Jánošíkovho života žijem už len jediný. Hovoril som vám už, aké to bolo chlapisko. Ja si ho pamätám z čias mojej mladosti, mal som hádam práve toľko rokov ako teraz vy. Veď pod jeho šibenicou som stál ako trinásť ročný fagan.

No, ale nepredbiehajme. Jurko, okrem svojej kmeňovej družiny si vyberal aj svojich mladých nasledovníkov, dorast, ako by sme to dnes povedali. Veru, adeptov bolo veľa, ale výber bol veľmi prísny. Po náročných exámenoch vybral dvadsaťjeden mládežníkov vo veku osem, až dvanásť rokov a, nechcem sa chváliť, nebol som ja veru medzi poslednými.

Ďuri báči, ako sme ho niekedy žartom volali, sa so svojimi hôrnymi chlapcami v každej voľnej chvíli venoval našej výchove. Tréningy to bývali tvrdé, ale čím tvrdšie boli, tým viac nás to bavilo. Jurko nás cvičil najmä v šikovnosti, obratnosti, v narábaní s valaškou, nožmi, palicami, v behoch a pochodoch. Sila, tá príde pozdejšie sama – povzbudzoval nás.  Hoci sme do školy chodievali vždy len pár zimných mesiacov do roka, viedol nás k tomu, aby sme v prvom rade školu brali poctivo, aby sme sa vzdelávali vo všetkom, čo nám staručký pán rechtor vtĺkal do hláv. Vysvetľoval, aké dôležité je vzdelanie pre budúceho zbojníka – bojovníka za práva poddaného ľudu.

Po čase sa na nás nalepilo veľa poznatkov a Jurko hovorieval, že my sme jeho nasledovníci. Ak by sa mu vraj aj niečo stalo, musíme pokračovať v jeho šľapajach. Dokonca, mňa – vtedy malého Janíčka od Pantákov,  ustanovil akýmsi veliteľom jánošíkovského dorastu.

Dni sa stretali s dňami, mesiace s mesiacmi. Zrazu do Terchovej prišla správa o Jánošíkovom uväznení a jeho blízkej poprave. Skoro dva dni pešieho pochodu s matkou nám trvalo, kým sme sa dostavili do Liptovského Svätého Mikuláša. Došli sme tam unavení nadránom, v deň popravy. Ešte stále sme všetci verili, že Jurko určite dostane milosť, že nebude potupne popravený zavesením na hák. Márne boli naše túžby.

Za brieždenia sme stáli s matkou v prvom rade medzi poddanými pod šibenicou. Už vyviedli kati Jurka spútaného z temnice.

Verte, či neverte, prvý jeho láskavý pohľad, keď si pretrel rukávom vychádzajúcim slnkom oslepené oči,  patril jeho milovanej Aničke a hneď potom sa milo usmial aj na mňa. Až ma zamrazilo. Chcelo sa mi kričať – katani, nechajte ho žiť, veď on je náš ochranca … nevydal som z úst ani hlásku: Ešte malými pästičkami búšil som do katov vyvádzajúcich Jurka z väzenia.. Kati to brali ako ceľkom dobré spestrenie služby a vysmievali sa mi.

Vtedy som sa zaprisahal. Dočkajte kati, dočkajte páni, aj na vás raz dôjde a ja sám sa budem snažiť vám toto neprávie stonásobne odplatiť.

Starý Jano Sivák od Pantákov pri týchto spomienkach nedokáže zatajiť vzrušenie a deti s otvorenými ústami, skoro nedýchajúc, nemo žiadajú pokračovanie  už niekoľko krát počutého príbehu. Urodzené panstvo si dáva načas. Po prehýrenej noci, pri oslave polapenia a nasledovnej popravy obávaného buriča možno ešte dospávajú, alebo ešte sedia pri bohatých raňajkách.  Kati si ešte posledný krát napchávajú fajky, debatujú, poddaní sa potichu modlia.

V tej chvíli čakania Jurko podíde ku katom  – neprosí, žiada, aby mu dovolili ešte posledný raz porozprávať sa so svojim, akože, synovčekom. Kat bol nakoniec tiež len človek z ľudu, bolo to jeho zamestnanie, možno sa v ňom niečo pohlo a milostivo privolil.

Podišiel som ku Jurkovi. On sa tváril, že sa len nezáväzne rozpráva s malým chlapčekom, ale pošepky mi rozprával. Janíčko, ustanovil som ťa svojim nástupcom, musíš vedieť, kde mám ukryté svoje poklady. Úchytkom, potajme podáva mi do spotenej ruky kúsok užmoleného papierika s nákresom skrýše i ústne mi vysvetľuje čo a ako. Janko, vraví mi – sľub mi, že poklad použiješ len tak a vtedy, ako som vás to učil. Musí byť na prospech celému poddanému ľudu, použitý najmä na financovanie boja za jeho práva, a hlavne použitý len vtedy, keď bude najhoršie.

Prichádzajú páni, číta sa rozsudok proti ktorému nieto odvolania, vykoná sa poprava. So smútkom sme sa rozišli do svojich domovov.

Až vtedy však nastali kruté časy. Nebolo už Jánošíka. Postupne páni pochytali jeho druhov, mučili, lámali v kolese, šablovali, vešali. Dokonca aj jeho vlastných bratov popravili ako nebezpečných buričov.

Nuž, priznávam, čo už my, mládežníci, ktorí sme kedysi mali také smelé reči a ciele, ktorí sme ako jeden sľubovali, že sa budeme biť do poslednej kvapky krve za práva poddaného ľudu – skrátka, naľakali sme sa.

Represie boli čím ďalej, tým viac krvavejšie. Poniektorí z nás sa pozdejšie poženili, usadili, postavili si aké – také dreveničky – spohodlneli sme po zbojníckej stránke a zvykli sme si.

Mňa veru ťažilo tajomstvo Jánošíkových pokladov, no uvedomoval som si že ešte nenastala doba, aby sme boli hodní ich použiť. Len raz som sa bol osamotený pozrieť v ich tajnom úkryte a poviem vám, úžasom som skoro skamenel hľadiac na to množstvo dukátov, zlata, striebra, drahých kameňov a prekrásnych zbraní. Som už teraz teda len jediný žijúci svedok existencie toho bájneho pokladu, ktorého hodnota sa ani nedá predstaviť, nieto ešte vyčísliť.

Nuž, teda, detváky, už teraz viete kto bol ten často spomínaný malý Janíčko, symbolicky sa lúčiaci v mene celého poddaného ľudu s našim milovaným hrdinom pod šibenicou. Bol som to ja, ale tak ako ostatní poddaní, zmohol som sa len na takzvaný tichý odpor a nevykonal som žiadne hrdinské činy. Dosť sa za to pohanbievam. Veď, čože už to len bolo za hrdinstvo reptať potichu proti pánom tam kde ťa nikto nevidel a nepočul, pri zbieraní zemiakov na pánskom kde tu potajomky zatlačiť dajaký ten zemiačik nohou do zeme, občas prevrhnúť dajakú tú pánsku fúrku sena pri zvážaní z lúk.

Nuž, čo bolo, bolo. Ťažko teraz plakať nad rozliatym mliekom. Trochu ma len teší myšlienka, že aspoň vám som sa snažil vštepiť do hláv Jánošíkov odkaz, vštepiť odpor proti pánom, vštepiť myšlienku rovnosti , slobody, bratstva. Pevne dúfam, že toto malé semienko vo vás vzklíči a prinesie kýžené ovocie. Toto mi bude útechou keď sa budem poberať na druhý svet.

Ufúľaný, zablatený, ledva sedemročný malý Martinko priskočí ku dedovi, hrdo vystrie svoju útlu hruď a hovorí – Dedo, veď aj ja som priezviskom Jánošík a sľubujem vám, že keď vyrastiem, budem jeho nasledovníkom tak, ako ste nás to vy učili. Hovoril to s takou presvedčivosťou, s takým skoro až nedetským pátosom, až sa mu nedostávalo dychu a zajakával sa. Celý rakáš detvákov, ako jeden, sa k nemu pripojilo, vykrikovali jeden cez druhého, dupotali malými bosými nôžkami – áno tak je,

Martinko bude našim vodcom a my všetci budeme nasledovať Jánošíkov odkaz.

Veľké slané slzy ako drahokamy tečú po zvráskavenej tvári starého Jana Siváka od Pantákov. Šepoce si popod dohora vykrútené fúzy – už len pre toto sa mi oplatilo žiť. Už len to, že som tejto generácii dokázal vštepiť vznešené ideály Jurka Jánošíka stojí za všetko. Nežil som nadarmo. Keď už nie ja, ani moja generácia, možno práve toto sú tí pravý bojovníci. Osvietila ho náhla myšlienka. Človek nevie dňa, ani hodiny kedy sa poberie na druhý svet a nebolo by dobré, aby som si tajomstvo Jánošíkových pokladov zobral so sebou do hrobu.

Hľa, tu je chvíľa, keď to tajomstvo treba odovzdať ďalej. Napraví si šnúrky na padajúcich gatiach, širokým rukávom košele utrie zaslzené líca a slávnostným hlasom prerečie. – Detváky moje. Čo som vám doteraz rozprával, to ste už odo mňa počuli už viackrát. Možno som sa vám niekedy zdal omieľaním týchto mojich spomienok už trošku otravný, ale nikdy ste to na sebe nedali znať. No čo vám teraz poviem, nepovedal som doposiaľ ešte nikomu. Chcem vám odovzdať tajomstvo Jurkových pokladov. Sľúbte mi, že sa aj vy budete riadiť pokynmi, ktoré odovzdal mne. Odteraz to bude platiť aj pre vás.

Dobre ma počúvajte. Poviem vám všetkým, kde leží najväčší poklad Jurka Jánošíka. Práve vy budete odteraz strážcami jeho odkazu, vy, keď to bude potrebné, použijete na dobrú vec vedrá dukátov, košíky zlata, striebra  a drahých kameňov. Nech je tento poklad použitý v poslednom, rozhodujúcom boji poddaných za spravodlivosť.

Dedovi Janovi Sivákovi od Pantákov od vzrušenia zlyháva hlas, ťažko mu je od vzrušenia nadýchnuť sa. Studený pot mu vystupuje na čelo. Srdce mu raz vynecháva, raz cvála ako splašený kôň. Musí sa nadýchnuť, musí si odpočinúť. Deti, uvedomujúc si vážnosť chvíle, mlčky sedia, ani sa nepohnú. Počuť len šuchot krídiel prvých jarných múch, vylákaných zo škár už trošku viac hrejúcim slnkom.

Oddýchnutý dedo po dlhšej chvíli znovu pokračuje. Teda, pôjdete, vždy len dvadsiateho prvého marca v roku presne napoludnie, hore Jánošíkovými Dierami a od veľkej jedle ktorú vám neskôr ukážem, zatočíte sa severným smerom.  Odpočítate presne sedemdesiat sedem vojenských krokov…..

Dedove vzrušenie dosahuje vrcholu. Znovu dosť dlho oddychuje, no predsa len pokračuje. – Zastavíte sa, a kde presne napoludnie tieň najvyššej skaly veľmi dobre viditeľnej dosiahne na zem, zabodnete valašku, merajúcu presne jeden meter, dvadsaťjeden centimetrov.

Odtiaľ sa poberiete… dedo už ledva drmolí, slová sa dajú ťažko rozumieť. Zavrie oči a po dlhšej chvíli ledva počuteľne zašepká – vodu, doneste mi vody … Detváky, vzrušené aj oni na najvyššiu mieru, bežia ozlomkrk vyhovieť dedovej prosbe. Prinášajú čerstvú studničnú vodu, prikladajú otlčený hrnček k dedovým sinavým perám, ale ten už veru vody nepotrebuje. Posmrtný úsmev vyhládza na jeho stareckej tvári ešte nedávno hlboké vrásky.

Všetko je skončené. Starý Jano Sivák od Pantákov už nikdy neprehovorí. Neprehovorí a neprezradí tajomstvo legendárneho pokladu Jurka Jánošíka.

Márne sú do dnešných dní snorenia, hľadania dobrých i zlých ľudí, dobrodruhov i vedcov používajúcich na hľadanie pokladov najmodernejšie technické vynálezy. Nikomu sa to nepodarilo.

Možno to tak Jurko Jánošík chcel. Možno ešte stále nie je najhoršie tomuto nášmu slovenskému ľudu.

Možno raz, keď to bude najpotrebnejšie ukáže sa poklad sám tomu najhodnejšiemu z nás, tomu ktorý s ním bude vedieť naložiť tak, ako si to Jurko Jánošík predstavoval.

Na staroslávnej Trnavskej univerzite je to ako v úli. Študenti horúčkovito spracúvajú témy svojich polročných prác, veď cvalom sa blíži termín exámenov. Tam budú musieť obhajovať svoje písomne spracované témy pred suitou spektabilít a honorábilít.

Študent Jurko Jánošík si vybral ťažkú tému. Doposiaľ nespracovanú, tému evolučnú, tému O vývoji a pôvode druhov. Ako to už bolo u neho zvykom, zahryzol sa do práce s jemu vlastnou buldočou zaťatosťou v snahe obhájiť svoju povesť premianta. Využíval všetky svoje encyklopedické znalosti z rôznych vedných odborov – anatómie, morfológie, paleontológie atď. a po nociach neustále pribúdali stránky novej, doteraz nevídanej vedeckej práce. Nie, nemala to byť len povinná študentská niekoľko stránková práca aké sa vyžadovali od študentov jeho ročníka. Neustále sa zväčšujúci stoh brkom písaných stránok dával tušiť že z „jeho dielne“ vychádza znovu nevídaný skvost na vedeckom nebi. Nakoniec, také boli všetky jeho doterajšie práce.

Rozprávalo sa o tom už nielen v študentských kruhoch, ale aj medzi slovutným profesorským zborom, dokonca aj medzi počestnými trnavskými mešťanmi.

Úplne nová, skromne Jurkom nazvaná „Evolučná teória o pôvode druhov“ sa začína rysovať. Hľa, nastupuje nový Galileo Galilei, nový Koperník, prevratné dielo sa utešene rozrastá. Spolužiaci sú síce pyšní  že majú vo svojom strede tak významného mladého vedca, ale na druhej strane – ľudská závisť je nekonečná, nekonečná je i študentská recesia, skrátka, jeho druhovia snažia sa  mu trochu zraziť hrebienok.

Nebudeme tu nosiť drevo do lesa, nebudeme popisovať všetky aspekty Jurkovej teórie o pôvode druhov, veď dnes je to už každému školákovi dôverne známe. Sústreďme sa skôr na študentský život tých čias.

Jurkova práca, čítajúca niekoľko sto strán je už prakticky dokončená. Ostáva už len napísať zhrnutie, záverečnú kapitolu diela – písaného samozrejme vo vtedy obligátnej latinčine.

Jurko Jánošík teda sadá za pracovný stôl, orezáva husacie brká, napĺňa kalamár, chystá sa urobiť záverečnú bodku. V povznesenej nálade, aj trochu pyšný na svoju prácu máča brko v atramente a zrazu…

Zrazu sa to stalo. Jeho podgurážení spolužiaci, vracajúci sa z jednej z vychýrených trnavských krčmičiek, vyťahujú z požiarnej zbrojnice staručkú hasičskú striekačku, hotujú sa vyviesť plánované pestvo na úkor svojho druha. Naťahujú hadice do neďalekej riečky, vyvaľujú oblôčik skromnej študentskej Jurkovej izby a v mihu prúd vody v nej spôsobuje spúšť. Jurko vlastným telom, ale najmä veľkou kabaňou chráni predovšetkým  vzácne listy svojej práce. Výraz jeho tváre umlčal hurónsky smiech nevítaných návštevníkov. Tí až teraz pochopili aký nevhodný žart si vymysleli. Ospravedlňujú sa Jurkovi a miznú do temnej noci. Jurko kontroluje mieru skazy. Našťastie, kabanica zabránila úplnému zničeniu písomností. Niekoľko dní potom, krotkí jeho druhovia prepisujú načisto krasopisne celú prácu, kajajú sa.

Jurka Jánošíka naveľa predsa len hnev prešiel a už trochu upokojený sadá aby napísal záverečnú kapitolu. Tak ako celé dielo bolo navýsosť vedecky spracované, tak posledná kapitola nesie už všetky znaky jeho mladíckej, humornej povahy.

Hovorí si – druhovia moji, predsa sa vám len trochu pomstím, hoci cez túto moju pomstu skrze tejto mojej práce sa možno dostanete aj do dejín. Posledná kapitola nesie teda názov O pôvode druhov, ba dokonca tento názov nesie neskôr aj celá vedecká práca.

Lajtmotív tejto záverečnej kapitoly znie teda asi takto:

Druhovia moji, keď som vás videl ako sa pripito škľabíte, ako sa trmácate so staručkou striekačkou, ako mi robíte prieky, nič iné mi nemohlo prísť na um, len to že sa veľmi podobáte na opice. Preto v závere mojej práce píšem – moji druhovia pochádzajú z opice. Nepodkladal túto kapitolu vedecky, nechal na chápavosti budúceho čitateľa ako si vysvetlí toto tvrdenie.

Čuduj sa svete. Keď už celá práca bola vydaná tlačou, keď už jej kópie zdobili všetky svetové knižnice, keď ju už slovutní vedátori pilne študovali, keď vzbudila celosvetovú pozornosť, práve táto kapitola vzbudila najväčšiu pozornosť a najväčšiu diskusiu.

Resumé znelo v skrátenej forme – Jánošíkova evolučná teória je vlastne o tom, že človek pochádza z opice. Pre známu príčinu – obesenie Jurka Jánošíka – nemal tento už možnosť vysvetľovať hlavnú príčinu napísania práve tejto nepodstatnej kapitoly v jeho skvelej práci, vysvetľovať, že práve túto kapitolu nemyslel vážne, že k napísaniu tejto kapitoly ho viedli pestvá jeho druhov na štúdiách v Trnave.

Táto epizóda má ale ešte svoje pokračovanie o ďalších skoro 150 rokov. V roku 1831 v istom anglickom prístave lúčia sa davy ľudí s loďou Beagle, ktorá je vychystaná na ďalekú poznávaciu cestu okolo sveta. Na loď nastúpilo aj veľa vtedajších vedeckých kapacít, vrátane relatívne mladého, ale už známeho vedca Charlesa Darwina. Darwin je veľký učenec, ale, aj trochu dengľavý, nie veľmi zdravý človek, ťažko znášajúci nástrahy tvrdej plavby. Trpí často morskou chorobou.

Odbočme trochu. Nedlho pred vycestovaním lode, konala sa v Londýne veľká dražba pozostalosti švédskeho učenca Karola Linného /+1707/. Darwina zaujala v ponúkaných knihách stará, pre neho doteraz neznáma kniha ešte neznámejšieho autora Juraja Jánošíka – O pôvode druhov. Licitácia tejto zvláštnej knihy / s vlastnoručnými poznámkami Linného / trvala najdlhšie, ale Darwinovi sa ju podarilo za horibilnú cenu presa len kúpiť a ocitla sa v preplnenom lodnom kufre spolu s inými vedeckými dielami.

 Cesta lode Beagle okolo sveta netrvala dva roky ako bolo plánované ale trvala až päť rokov – do roku  1836 a Darwinovou vernou družkou  stala sa počas plavby práve táto Jánošíkova kniha.

Hoci bol Darwin vo svojej dobe na výsosť uznávaný vedec, nepochopil recesiu poslednej kapitoly Jurkovho diela. Osvojil si práve žartovnú základnú myšlienku tejto kapitoly – človek pochádza z opice. Zrazu svoje výskumy upriamil práve týmto smerom. Tvrdošijne sa snažil získať dôkazy na podporu tejto teórie. Študoval rôzne ľudské rasy, zvieratá, rastliny, robil vykopávky a už, už sa mu zdalo že nachádza priamy dôkaz tvrdenia že človek pochádza z opice. Nakoniec, ako poctivý vedec uznal, že priame dôkazy neexistujú.

Po príchode z päťročnej cesty si teda nedovolil publikovať jeho novú teóriu. V nasledujúcich rokoch tvrdo pracoval na knihe v ktorej zhrnul poznatky z cesty. Robí uzávery, dokazuje rôzne teórie.

Až o mnoho rokov neskôr / 1858 / vydáva svoju svetoznámu knihu ktorej honosný nadpis znie – On the Origin of Species by Means of natural selection, or the Preservation or Favoured Races in the Struggle for life –  v preklade jednoducho – O pôvode druhov.

Darwin starne. Alzheimer s Parkinsonom podávajú si kľučku u jeho dverí. V zúfalstve nad tým že nedokázal potvrdiť svoju teóriu rukolapnými dôkazmi necháva si narásť hustú bradu, fúzy, stáva sa z neho podivín. Ľudia ktorí ho stretávajú na ulici si hovoria – bože, ten je ale zarastený, no – celkom ako opica.

Darwin to počúva, Darwin sa tomu teší, Darwin si myslí – toto je ten dôkaz spojitosť človeka a opice. Ja, ja som ten najpravejší dôkaz, ja sám som ten chýbajúci medzičlánok vývoja človeka z opice – konečne je tu. Senilita umožnila to, čo nedokázala veda.

Dodnes sa teória o pôvode človeka z opice pripisuje / dosť neprávom / Darwinovi.

 Dnes ale už nikto nevie, že jeho vedeckú fantáziu v rozhodujúcej miere ovplyvnila recesistická kapitola diela Jurka Jánošíka.

Aj k takémuto výsledku dospel príslovečný Jánošíkovský humor.

Prirodzenou snahou človeka je – zviditeľniť sa . Sú len dva druhy ľudí.  Jedni, ktorí to priznávajú a druhí – tí to taja. Ktože by už rád nevidel dajaký pekný článok v novinách o sebe, kto by sa nepotešil ak sa objaví čo len na kratučkú chvíľu v televízii, hoci len ako náhodný chodec. Často táto snaha vyústi ako dopisovateľstvo do  rôznych novín čo i len preto, aby sa na konci slaboduchého článku objavilo jeho meno, mysliac si, že už len tým sa jeho meno stáva nesmrteľným. Každý, každučký, či už to priznáva, alebo nie, chce po sebe zanechať akúsi stopu, zvečniť sa. Koľko spisovateľov a básnikov aj podvedome tvorí len preto, aby sa ich meno rozletelo do sveta na vydaných knihách  a zbierkach. Aký je to povznášajúci pocit, keď dopisovateľ prvý krát uzrie svoj článok v novinách. S  akou hrdosťou kúpi hneď niekoľko kusov novín a ukazuje ich svojim známym s falošnou skromnosťou. Napíše napr. takúto báseň: Ažúrka, figliar / ažúrka nezbednica / uteká kde sú / tvojej ritky líca /… Nadnáša sa v nadoblačných výšinách a po dvadsiaty krát znovu otvára noviny na stránke, na ktorej sa skvie jeho meno.

Nečudo, že Jurkovi Jánošíkovi, aj keď výnimočnej osobnosti, nič ľudské nebolo cudzie. Isto iste bol rád, keď sa rozprávalo o jeho kúskoch, o jeho nadľudskej sile, ba rád videl aj svoje meno zverejnené. Nuž, toto zverejňovanie bolo mu dopriate mierou vrchovatou. Po určitom čase jeho zbojníčenia začali sa objavovať a vyvesovať listiny, na ktorých sa jeho meno skvelo tučnými písmenami. Obsah týchto listín bol stále rovnaký, len suma  objavujúca sa pod jeho menom časom ustavične vzrastala.  Aj negatívna reklama je reklama – hovorí Jurko a dokonca sám dáva príkaz aj takéto listiny zverejňovať.

Rád napríklad pri návštevách hradov a zámkov necháva vkusný /dnes by sme povedali vizitku/ – lístoček trírohý so svojim podpisom – zaťatý valaškou do brány navštíveného zámku, či hradu.

No Jánošíkovo zviditeľňovanie malo aj iné, na výsosť praktické korene. Čo aký bol vo svojom zbojníckom remesle majster nad majstrami, predsa len, ani on sám so svojim tuctom verných druhov nemohol veru trvalo a podstatne pohýbať vtedajším feudálnym zriadením. Bolo načim panstvu dokázať že rebélia ktorú on začal  má hlbšie korene, má veľkú základňu široko – ďaleko. Dokázať, že je na postupe nielen v oblasti Terchovej, ale celej Trenčianskej stolici, ba aj na Orave v Spiši, Gemeri, Above, ba že zachvátila aj dolné zeme. Všade síce boli malé skupinky odbojníkov, lež každá skupinka sa hrala na vlastnom piesočku. Bez jednotného velenia boli tieto krvavo potláčané už v zárodku. Jánošík jasnozrivo pochopiac situáciu, zvolal preto do krčmy vo Vyšných Kamencoch / zhodou okolností to bola jedna z mála krčiem ktorú nevlastnil žid ako bolo v tom čase zvykom, ale patrila starému poctivému Terchovcovi Hanuliakovi /,  veľké stretnutie vodcov jednotlivých zbojníckych skupín, aby im vysvetlil stratégiu aj taktiku spoločného boja proti nenávideným pánom, za práva poddaného ľudu. Bez falošnej skromnosti navrhol, aby sa všetky akcie uskutočňovali pod jeho vedením a teda aj pod jeho menom.

Vodcovia pochopili a súhlasili. Hôrni chlapci rozdali každému z prítomných dostatočné množstvo charakteristických – lístočkov trírohých – s Jurkovým podpisom. Tieto boli vodcovia povinní pri akejkoľvek akcii zanechať na viditeľnom mieste. Lesť sa podarila. Odrazu sa Jurkova družina objavovala akoby zázrakom na viacerých miestach v rovnakom čase, niekedy aj veľmi ďaleko od seba. Pánom sa zdalo ako keby sa Jánošík rozdvojil, roztrojil, rozmnožil sa. Svojich drábov a vojakov nestačili premiestňovať a ich pasce vždy klapli naprázdno.

Aj samotní zbojníci mali za úlohu zveličovať Jurkovu silu, rozširovať povesti o jeho zázračnom opasku, valaške, palošíku, krpcoch i sile ukrytej v jeho havraních vlasoch.

Jurkova taktika znovu slávila úspech. Nakoniec, možno prispela k jeho poprave – boli mu totiž pripísane aj činy ktoré nespáchal a ktoré neschvaľoval.

Záverom len toľko. Ešte aj po jeho slávnej smrti mu pospolitý ľud ústnym podaním pripisoval veľa a veľa hrdinských činov, vytváral z neho mýtus, legendu. Nádejal sa, že raz Jánošík znovu príde a potom už nadobro pomôže zbedačenému ľudu.

A v tom práve tkvie prínos Jánošíka do našej histórie.

Jurko Jánošík bol nesmierne spoločenský človek. Práve dnes sa mu ale zažiadalo poprechádzať samému po terchovských Tiesňavách. Ani by veru nevedel povedať, čo ho tam tak ťahalo. Chvíľkový rozmar?

Volanie osudu ? Nuž, kto vie. Jedno je isté. Hneď zaránky opásal si svoj povestný, vybíjaný, bohato zdobený, široký zbojnícky opasok, na hlavu nasadil zbojnícky kapitánsky klobúk. Zo zbraní si dnes vybral len svoju povestnú zázračnú valašku, skôr zo zvyku a na podopieranie, než ako zbraň.

Prekrásne jesenné ráno, prekrásna jesenná príroda, lesy a stromy v nich hýriace až gýčovitými farbami, zlatom iskriace kvapky rosy v riedkych pozdno jesenných pavučinách natiahnutých ako miniatúrne šnúry na vešanie prádla medzi konármi stromov. Chorál ranných piesni vtákov v korunách stromov a v kríkoch. Velebné ticho ruší len vrzgot Jánošíkových krpcov na skalkách a  piesku chodníčkov kamenných obrov Tiesňav. Slovom, ideálny to čas na tiché bilancovanie doterajšej zbojníckej činnosti i na spriadanie plánov do budúcnosti.

Tešil sa Jurko z prekrásnej prírody, pohľadmi skoro zamilovanými pohládzal masívy skál vrhajúcich strašidelné tiene v trblietavých lúčoch už trochu zubatého jesenného ranného slniečka. Tešil sa z prekrásnej krajiny Vrátňanskej. Dobre sa mu spomínalo, dobre sa mu rozmýšľalo, dobre sa mu poidúcky snívalo.

Jurkove zmysly, inokedy aj počas nočného spánku pripravené vždy upozorniť svojho majiteľa na každý podozrivý šuchot, závan vône, na každé čo i len najmenšie nebezpečenstvo, v tomto prípade, možno po prvý krát, Jurka zradili. Sklamali práve v prípade v nad iné vážnejšom.

Práve nedávno uskutočnilo sa v staroslávnej Tepličke, u krutého grófa Lowenburga veľké tajné snemovanie pánov, s jediným bodom programu. Rokovalo sa o polapení a odstránení zbojníckeho vodcu Jurka Jánošíka: Páni verili a dúfali, že ak padne hlava sedliackych rebélii, padne aj celý odboj poddaných. Na tento účel oferoval každý do spoločnej pokladnice až neuveriteľné množstvo dukátov, tým viac, čím väčší strach bol z obávaného rebela.

Za vyzbierané dukáty v tichosti najali elitný oddiel na všetko odhodlaných a výborne vycvičených žoldnierov, zväčša nemeckej a maďarskej národnosti, veď Slováci by sa nedali na takú robotu zverbovať ani za všetky poklady na svete.

Oddiel v počte dvesto mužov, pod vedením urodzeného pána Očkaja obsadil už v neskorý večer celú tiesňavskú úžinu. Veliteľ Očka za pomoci zradcu strategicky umiestnil svojich žoldnierov tak, aby z Tiesňav neunikla ani myš. Rozhodil svoje husté siete v skalách, blokoval všetky cesty a chodníky. Hlavne diel nabitých sekaným olovom hrozivo mierili na krivolakú cestu, vinúcu sa z Terchovej do Vrátnej. Nerovný boj dvestojeden hrdlorezov proti samojedinému bol pripravený profesionálne. Jurkova hrdinská smrť zdala sa byť neodvratnou. Vojaci si spokojne mädlili ruky, už počítali tučnú odmenu, už si predstavovali kde všade si za krvavé dukáty užijú.

Jurko sa nachádza práve uprostred Tiesňav.

Na tichý povel generála Očkaja zahrmí prvý delový výstrel. Prvá delová guľa letí ponad riečku Vrátňanku a už skoro dopadá k nohám Jurka Jánošíka. Nedoznel veru ešte ani zvuk výstrelu. Jurkove zmysly naštartovali na zrýchlený režim v stotine sekundy. Zo zasnívaného mládenca stal sa v mihu znovu neohrozený, nebojácny junák. Svalnatými rukami chytá dopadajúcu delovú guľu, v rovnakom okamihu odhaduje najväčší zhluk vojakov a obrovským rozmachom ju vrhá priamo do ich stredu. Celé to trvalo len pár stotín sekundy. Zdesené výkriky ranených vojakov ozývajú sa stonásobnou ozvenou v skalách Tiesňav. Boj sa sotva začal a už je vyradených minimálne desať, či pätnásť hrdlorezov. Viac než sto muškiet a niekoľko diel vystrelilo naraz smerom na nášho hrdinu. Náročky hovoríme smerom a nie do, lebo v momente, keď gule opúšťali ústia diel a hlavne muškiet, už Jánošík nebol ich terčom.

Jeho zázračné krpce poháňané nadľudskou silou nôh ho katapultovali možno až niekoľko desiatok metrov do výšky, na najbližšie skalisko. Razom sa zmenil pomer síl. Ostražitého Jurka začali chrániť skaly od krupobitia striel. Navyše, vtedajšia nabíjacia technika si vyžadovala čas dobrých niekoľko minút, moment prekvapenia teda útočníci nevyužili. Očkaj, uvedomujúci si túto skutočnosť, dáva zachrípnutým hlasom rozkaz k útoku na šable. Vojaci zahadzujú už nepotrebné muškety, tasia šable, s divokým revom hrnú sa na Jurka. Zablysli sa šable, ale ešte viac sa v rannom slnku zablyskla zázračná valaška. Jej odlesk z vysokej skaly na niekoľko chvíľ oslepil teraz už trochu menej odvážnych vojakov. Tá chvíľa ale stačila na to, aby Jurko zaujal najlepšiu strategickú pozíciu.

Vojaci už nemôžu využiť strašnú presilu, nastáva čas boja muža proti mužovi. V tom je Jurko majstrom medzi majstrami. S piatimi, šiestimi naraz útočiacimi si hravo poradil. Jeho valaška stvárala divy, čoraz viac vojakov padalo ako podťaté klasy pod kosou zručného ženca. Márne sa snažili útočiť spredu, márne z boku, nebolo im to nič platné. Chrbát si Jurko chránil skalami. Boj neľútostné pokračoval. Už aj Očkaj pochopil, že  priamym útokom na šable nemôže mať úspech. Necháva časť vojakov útočiť, no ostatným znovu prikazuje pozberať muškety a nabiť delá. Zprvu si myslel, že Jurka šable útočníkov predsa len unavia, lež načože by bol zázračný opasok. Pri každom jeho otočení pribudlo mu sily za desiatich chlapov. Opasok svojim cifrovaným kovaním odráža guľky striel naspäť na útočníkov, i takto pomáha. Jurko pracuje valaškou akoby tancoval odzemok, vyhýba sa guľkám, bojuje, no predsa sa len zdá, že presila útočníkov je príliš veľká a že Jurko bojuje márny boj.

Nebolo ale ešte súdené Jurkovi umrieť.

V najhoršom, aj sama terchovská príroda i  tiesňavské skaly,  poponáhľali sa mu na pomoc. Hľa, po veky modliaci sa mních preberá úlohu vodcu kamenného vojska, roztvára kamenné ruky a nimi začína dirigovať svojich vojakov. Kamenný jašter – krokodíl –  vyliezajúci z riečky zatrepe svojim kamenným chvostom a hneď je niekoľko vojakov zneškodnených. Kamenná kvočka spúšťa dolu Úsypmi svoje kamenné vajíčka a tieto drvia ďalších. Na Jánošíkovej posteli roztrhne sa kamenná perina a kamenné páperie ako guľky z muškiet presne triafajú teraz už zdesene schovávajúcich sa útočníkov. Nemenované kamenné balvany sa umne preskupujú tak, aby ako ochranné štíty chránili hrdinu pred šabľami a strelami hrdlorezov. Kamenná tvár mnícha akoby sa povzbudzujúco usmievala na Jurka.

Pomoc skál vlieva novú silu do jeho už skoro omdlievajúcich údov. Netrvá to už dlho. Dvesto vojakov leží na bojisku, alebo, ak im to zranenia dovoľujú, v panike uteká ani nevediac kam.

Boj sa skončil. Jurko vďačnými pohľadmi ďakuje celému skalnému mestu. Odkladá valašku a zaslúžene oddychuje. Dvesto vojakov – hrdlorezov je neschopných boja. Ale ! Ale, je tu ešte generál Očkaj. Pochopil, že bitka je prehratá, ukryl sa medzi prvými. Teraz však, vidiac Jurka oddychovať, zbabelo, odzadu, s obnaženou šabľou priskočí k nemu, rozoženie sa k strašnému úderu, ktorým mieri rovno na jeho hlavu. Jánošík podvedome vycítil že sa niečo deje. Otočí sa. Pri svojej príslovečnej rýchlosti a šikovnosti by sa bol určite úderu vyhol. Pozrie rozzúrenému Očkajovi do očí, aby z jeho pohľadu vyčítal smer úderu. Žiaľ, zabudol, že Očkaj je škuľavec nad škuľavcami. Jedno jeho oko sa díva jedným, druhé úplne opačným smerom. Malý okamih Jurko zaváha a hrozný úder dopadá na jeho hlavu V poslednom okamihu aj Jurko ešte stačí ulapiť svoju valašku a tak súčasne s ním padá aj Očkaj s rozťatou hlavou k zemi. Bitka je definitívne dobojovaná a zdá sa, že niet víťaza, sú len porazení.

Ubehlo len niekoľko minút. Na zakrvavené bojisko prichádza Jurkova družina. Zúfalý výkrik Hrajnohu pretína stonanie ranených.

Chlapi, tu je náš kapitán, zdá sa že nežije. Rýchlo prikladajú orlie pierko k bledým ústam svojho kapitána a na krku snažia sa zachytiť jeho pulz. Sláva, pierko sa dychom chveje i pulz, čo ako slabučký, predsa sa len dá nahmatať.

Žije, náš kapitán žije ! Radostne vykrikujú chlapci. Len je strašne dokatovaný. Kladú ho na narýchlo urobené nosidlá vystlaté smrekovými halúzkami. Opatrne behom, tak ako ešte nikdy nebežali, odnášajú ho na Biely Potok k starej vedme Karolíne. Áno, bola to najstaršia zo sudičiek ktoré boli pri krste Jurka Jánošíka. Medzičasom si ešte svoje liečiteľské vedomosti zdokonalila. Chlapci vnášajú do chyže bezvládne telo a kričia a prosia : Tetka Karolína, len boh a vy môžete pomôcť nášmu kapitánovi. Zachráňte mu život. Vedma okamžite posiela nabrať šafeľ vody zo zázračnej studničky na Gavurkách, pár šikovnejších chlapcov si necháva pri ruke, ostatných posiela preč aby zbytočne nezavadzali. Varí liečivé lektvary, opatrne a s láskou vymýva ranu, prikladá hojivé bylinky. Hovorí: rana je to skoro smrteľná. Nebyť toho, že zbojnícky klobúk čiastočne zmiernil úder, boli by ste sa už chlapci so svojim kapitánom navždy rozlúčili. Takto však, nechcem sa chváliť, ale pri mojich vedomostiach, jeho železnej kondícii a hlavne pri pomoci pána Boha dovoľujem si tvrdiť, že sa vystrábi. Vystrábi sa, ale bude to trvať dvadsať jeden dní – zaprorokuje si.

Masti, bylinky, slepačie polievky, kozie mlieko, spánok – to všetko robí divy.  Jurko skutočne spí dvadsaťjeden dní  a nocí. V ostatný deň napojí babka Karolína cez tenkú ovsenú slamku posledný raz rekonvalescenta mliekom i polievkou.

Okolo pol siedmej večer, už za pozdného šera zosňala vedma Jurkovi posledné obväzy, a hľa. Objavila sa len dlhá, bledá, zahojená jazva, ktorá sa bude dať ľahko skryť pod bujnou šticou vlasov. Jurko vyskočil z postele ako rybička. Bolo že to radosti v celej Terchovej, bolo že to radosti v zbojníckej družine.

Jurko ju znovu neohrozene viedol do boja proti nenávideným pánom, znovu horeli majere, kaštiele, kúrie a hrady.

Žiaľ, netrvalo to už dlho a šibenica v Liptovskom Svätom Mikuláši ukončila život nášho hrdinu.

Nuž, ako to vlastne bolo ?
Pripomeňme si osoby a obsadenie. Peštiansky gróf Jánoš Zeld – Almássy, zostarnutý plajboy – zúfalo chudobný. Pán Bytčianského zámku –  bohatý až beda, ale neurodzeného rodu. Jeho dcéra Eržika – krásna, milá a žiadúca nevesta. Nie na poslednom mieste Jurko Jánošík a švárna dievčina z ľudu – komorná Žofka, pochádzajúca z Lutíš pri Terchovej.

Zápletka je veľmi jednoduchá. Gróf Jánoš sa z posledných síl snaží draho predať to čo jediné vlastní. Honor – grófsky titul a chce ho vymeniť za svoje vyschnuté panictvo. Majiteľ Bytčianskeho zámku nesmierne túži cestou svadby svojej jedinej dcéry dostať sa medzi urodzenú elitu – záleží mu na titule, peniaze sú v tomto prípade pre neho druhoradé. Eržika je zamilovaná do cisárskeho vojaka slúžiaceho na Bytčianskom zámku – Jurka Jánošíka. Tento práve odchádza do terchovských hôr, práve formuje svoju družinu hôrnych chlapcov, práve sa chystá začať spravodlivý ozbrojený boj za práva poddaných proti nenávideným pánom. Žofka predstavuje zdravé jadro ľudu. Krásavica, šikovná po všetkých stránkach, všetkého schopná.

Gróf Jánoš, sa  šťastnou zhodou okolností dozvedá  v peštianskom kasíne o titulochtivom pánovi Bytčianského zámku a kuje železo, kým je dostatočne horúce. Jeho ponuka výmeny grófskeho titulu za lesklé dukátiky plynúce z horného Uhorska pomocou sobáša, stretáva sa s nebývalým pochopením. Dohoda medzi ním a Eržikiným apkom je zanedlho na svete. Skrátka – na Bytčianskom zámku bude svadba. Čo na tom, že Eržiky sa nikto na nič nepýta. Dostáva otcovsky „befel“ a tým sa to predsa končí, nie ?

O niečo neskôr sa dve dievčenské hlávky na bytčianskom zámku skláňajú ku sebe. Dve dievčenské hlávky horúčkovito vymýšľajú riešenia. Ani jedno však, po zrelom uvážení, nestojí za nič. Zrazu hľa, riešenie sa ponúka samo. Niekto tíško klope na oblôčik. Zprvu sa dievčiny preľaknú, no po malej chvíli predsa len staršia, odvážnejšia Žofka podíde k oknu a pátra v nočnej tme po narušiteľovi. Za vzácnymi zelenkavými tabuľkami skla objavuje prekvapenú tvár Jurka Jánošíka, príslušníka zámockej stráže a ešte nedávneho svojho amanta.  Otvára okienko. – Žofka, to ty ? – prekvapený Jurko v rýchlosti prepočítava okná, veď dnes mal veru v pláne navštíviť niekoho iného. Žofka pochopila jeho prekvapenie a s úsmevom rečie: – Jurko, Jurko, za kdejakou sukňou sa ty stále vláčiš. Je to o tebe v celej Bytči známe a to, prosím, nie si tu ešte ani celé tri týždne. Všetky si nás pobláznil. Dnes máš ale šťastie. Eržika je nielen moja pani, ale sme aj mimoriadne dôverné  kamarátky. Všetko o sebe navzájom vieme. Pôvabne, ako veľká pani, žartovne pohrozila prstíkom. – Viem ja veru aj o tvojich najnovších záletoch tu na najvyššie poschodia zámku, no neboj sa, ja sa vám nebudem stavať do cesty, práve naopak. Nech sa páči, okienko je otvorené, ráč vstúpiť dovnútra, aby si nám, nedajbože neprechladol.

Eržike pri tejto laškovnej prekáračke Žofkinej  zalial rumenec tvár. Spamätala sa rýchlo a milo sa prihovára návštevníkovi. Vitaj, Jurko. My o vlku a vlk za humnami, lepšie povedané za oknom. Akurát sme sa o tebe rozprávali. Dúfam, že práve ty nám pomôžeš dostať sa z tejto pre mňa neriešiteľnej situácie. Posmelený Jurko vhupol do izbietky a už smelšie hovorí – Eržika, prišiel som sa ti ospravedlniť, tak krátko sme sa poznali a už sa s tebou musím rozlúčiť. Cisárska a pánska služba mi už lezie krkom, naše terchovské hory ma volajú, bieda poddaných mi nedá spať. Cítim sa povolaný pomôcť – odchádzam. Smutno mi bude za tebou – potichučky hovorí. Preťažko sa mi lúči s tebou práve teraz, keď som sa dozvedel, že ťa apko chcú vydať za toho starigáňa. Eržika srdcervúco zaplače, horkými slzami máča všetky štyri ako žúžoľ tmavé Jurkove vrkoče.

Pomôž Jurko. Čo ako vymýšľame so Žofkou, nevieme nájsť žiadne riešenie ohľadom mojej svadby so starým grófom Zeld – Almássym. Ja sa ťa nikdy nevzdám, radšej sa utopím v kalných vodách Váhu, radšej …

Žofka, ako praktická žena z ľudu preruší hrkútanie milencov – ja by som predsa vedela riešenie, len aby ste naň pristali. Vieš, –  obrátila sa na Eržiku – ja poznám Jurkovu letoru, kam príde, tam sa naňho dievky a ženy lepia a on, ako to už bolo tisíckrát spomenuté, nikdy si nedal rukáv odtrhnúť. Začal si aj so mnou a nebol mi verný, začal si s ďalšími a pravdu povediac, zdá sa že by nebol verný ani tebe. Povedzme si otvorene, vaše prípadné manželstvo nemá žiadnu perspektívu. Navrhujem teda toto: Gróf Almássy , už aj keby chcel, pri svojom veku a pri svojej príslovečnej zhýralosti nepotrebuje ženu na dajaké manželské radovánky, potrebuje len speňažiť svoj grófsky pôvod, svoje meno, teda potrebuje hlavne a jedine dukátiky tvojho apíka, Eržika. Nuž, spánombohom, vydaj sa ty za neho, no hneď o svadobnej noci mu povedz, že vieš o tom že dosiahol svoj cieľ, dukáty sú jeho, ale že ty, ty si budeš žiť po svojom. Ponecháš si túto izbietku a Jurko už bude vedieť ako sa ku tebe dostať. Tak sa, prepytujem, aj vlk nažerie, aj ovca ostane celá – ako hovoríme u nás v Lysici. Čo poviete na toto  riešenie ?

Sprvoti naši dvaja zaľúbenci o tom nechceli ani počuť, ale čím dlhšie  uvažovali a čím presvedčivejšie Žofka spevňovala argumenty – nakoniec súhlasili. Veď ani na žiadne iné riešenie neprišli. A ja, ja – smiala sa Žofka, ja budem vašim anjelom strážnym, vašou spojkou a budem bdieť nad vašou láskou.

Ako vymysleli, tak aj urobili. Eržikini rodičia boli prekvapení zmenou správania sa svojej dcéry. Nadšením boli celí bez seba. Eržika súhlasí s pre nich vytúženým sobášom. Rýchly posol trieli o dušu na dolnú zem, dohoduje sa dátum sobáša a hlavne veno, chystá sa svadobná hostina. Netrvá dlho, na Bytčianskom zámku sa koná okázalá svadba. Drábi povyberali mimoriadne naturálne dávky od poddaných, vyvára sa a vypeká, páni hodujú a zbytky z pánskych stolov sa kde tu ujdú nielen pánskym psom, ale aj poddaným. Ba dokonca na nádvorí zámku buble vo veľkom kotli voňavý, i keď na mäso dosť chudobný guláš pre služobníctvo. Ba šťastný svadobný otec dáva vygúľať na dvor aj súdok vína a dva súdky dobrého bytčianskeho piva, v tých časoch známeho až v Pešti a Viedni. Medzi prítomným hostiacim sa služobníctvom i poddanými bolo vidno aj skoro celú Jánošíkovskú družinu. Končil sa svadobný deň, nastala svadobná noc. Osvietený pán gróf Jánoš Zeld – Almássy sa tejto chvíle najviac obával. Svadobná zmluva už bola síce podpísaná, peniažky boli jeho, ale ako povedať svojej mladej manželke že on už veru nie je súci vykonávať si manželské povinnosti, že by chcel mať spálňu len pre seba. Ako jej to vysvetliť ? Zhrýza sa, no zhrýza sa aj Eržika. Ako len, ako vysvetlí starému grófovi, že svadobná noc a všetky ostatné manželské noci nebudú naplnené.

Jednými dverami prichádza do svadobnej spálne ustaraný gróf, druhými dverami tíško prichádza ustaraná Eržika. Táto, dobre inštruovaná Žofkou, nesmelo začína vysvetľovať grófovi svoju teóriu manželstva. S údivom

hľadí ako po každom jej slove vyjasňuje sa zachmúrená tvár starého grófa. Teremtette, Erži, nie že by ma to nemrzelo, ale keď je taká tvoja vôľa, podriaďujem sa – šťastne sa usmieva popod hrdo nahor vykrútené bajúzy. Navonok musíme byť dobrí manželia a čo sa deje v našich spálňach, to nech je len naša vec. Odchádza šťastný do svojej spálne, ledva uľahne zaspáva s pocitom dobre vykonanej práce.

Tu nastal Žofkin čas. Beží za Eržikou, posiela ju do jej dievčenskej izbietky a ako víchor letí na dvor. Spiklenecky žmurkne na Jurka Jánošíka, pohodí bujnou hrivou smerom k Eržikinmu oblôčku a už veselo poskakuje v tanci so švárnymi hôrnymi chlapcami.

Jurko sa nenápadne vzdiaľuje a  ťuká dohovoreným znamením na okienko Eržikine. Bola to predsa len svadobná noc. Eržikina svadobná noc, len s iným účinkujúcim. O pár mesiacov, keď už Eržika musela nosiť čoraz širšie sukne a lajblíky, bez rozpakov vysvetľuje všetkým či už to chceli, alebo nechceli počúvať  aký je jej grófsky manžel i pri svojom veku schopný chlap na všetko súci. Osvietený gróf Jánoš Zeld – Almássy spočiatku s trochu kyslým úsmevom prijíma gratulácie k nastávajúcej radostnej udalosti. Čím ďalej, tým viac aj sám začína veriť, že jeho zásluhou chýrny rod Zeld – Almássyovcov nevyhynie.

O deväť mesiacov narodil sa malý junáčik , čím ďalej tým viac sa podobajúci do terchovskej fajty. Starý gróf išiel na ňom oči nechať. A to len ešte bolo radosti na Bytčianskom zámku i vo Viedni a Pešti, keď o ďalší rok povila Eržika grófovi ešte jedného synka. Tretí syn sa Eržike narodil presne v deň, keď v Liptovskom Svätom Mikuláši vešali Jurka Jánošíka.

Nebol veru náš hrdina  za svojho pohnutého krátkeho života ženatý.

Ale hovorí sa že potomkov, potomkov má medzi svetom veľa a veľa.

Veru, dosť ťažko je vysvetliť ako je možné že obrovské množstvo Jurkových hrdinských činov ktoré vykonal, mohlo sa zmestiť do tak krátkeho časového úseku počas ktorého, ako je historicky i písomne dokázané, zbojníčil. Veď vlastne celá jeho zbojnícka činnosť sa datuje dňom 29.septembra 1711 a končí dom jeho popravy – 18. marca 1713. Navyše, ako sám uvádza i ako to dokazujú Jánošíkológovia, v tomto období sa nachádzajú dve zimy, počas ktorých sa zbojníci uchyľovali na zimný odpočinok – veď aj sám Jánošík uchytil sa počas dlhých zím ako učiteľ v pánskych rodinách. Teda, jeho aktívna zbojnícka činnosť sa nedá merať rokmi, ale dokonca len mesiacmi. Keď to zoberieme čisto prakticky – bola to len jeseň 1711, celý rok 1712 a skorá jar 1713. Otázka teda znovu znie – stačil Jurko za týchto pár mesiacov urobiť toľko hrdinských činov že jeho meno nikdy nezahynie a že sa navždy zapísal do histórie slovenského národa a do slovenských sŕdc? A to ešte načim podotknúť, že jeho hrdinské činy si prisvojujú najmä Poliaci, ale aj Moravania, Podkarpatskí Rusíni a Ukrajinci. Nebyť zápisu vo varínskej farskej matrike o jeho pokrstení, sporili by sa o neho všetky dediny, mestá a mestečká na celom Slovensku, veď i tak skoro všade majú Jánošíkovu krčmu, skoro všade hovoria že práve u nich mal Jurko tú najpravejšiu frajerku. Skoro všade majú skalu na ktorej Jurko sedel a odpočíval, skoro všade sa traduje, že práve v ich lesoch si Jurko ukryl svoj bájny poklad.

Každý školák dnes aspoň v hrubých rysoch vie niečo o Einsteinovej teórii relativity. Všimnime si dobre – podľa nej je všetko relatívne – i čas. Podľa nej kozmonaut letiaci istou rýchlosťou vo vesmíre nestarne tak rýchlo ako jeho súčasníci na zemi. Teoreticky po niekoľko ročnom putovaní vesmírom by na zemi pristal málo zostarnutý a stretával by možno až svojich vnukov.

Einstein bol teoretik v tejto oblasti.

Položme si však otázku. Je vylúčené aby génius nemohol predbehnúť svoju dobu tak, že by už pred stáročiami objavil nielen teóriu, ale aj prax relativity a využil ju vo svoj prospech? Opováži sa to niekto tvrdiť len preto, že nie sú na to rukolapné dôkazy?

Ja tvrdím, že génius, ktorý všetko toto objavil bol slovenský polyhistor Juraj Jánošík.

Ak prijmeme túto hypotézu, ój, ako ľahko sa už teraz dá vysvetliť pozemský krátky čas hrdinovho pôsobenia a skĺbiť ho s nesmiernym množstvom neuveriteľných činov.

Veru, pre Jurka Jánošíka nič nebolo nemožné !!